Maj 1968 v Pari?i

Maj 1968 v Pari?i ( fr . obvykle len Mai 68 ) bola vlna ?trajkov vyvolana revoltou ?tudentov Sorbonny v Nanterre a v Pari?i , ktora sposobila va?nu vladnu krizu. Na tieto udalosti malo vplyv hnutie kontrakultury 60. rokov .

1. faza – ?tudentska akcia [ upravi? | upravi? zdroj ]

Protesty za?ali na akademickej pode Pari?skej univerzity . Prvy incident sa odohral na fakulte v Nanterre na za?iatku roku 1968 a bol iniciovany krajnou ?avicou. 22. marca 1968 vzniklo hnutie ?Mouvement du 22 mars“ vedene Danielom Cohn-Benditom . Mno?stvo incidentov viedlo d?a 2. maja 1968 k uzavretiu fakulty. Agitacia hnutia sa preniesla do Pari?a . Tento proces vyvrcholil 3. maja , ke? policia urobila brutalny zasah proti mitingu ?tudentov na dvore Sorbonny . Vysledok bol 500 zatknutych, ?o vyvolalo bezprostrednu solidarnu reakciu ?tudentstva. Revolta za?ala v ulici rue du Quartier latin – ( Latinska ?tvr? ). Vzburenci vytvorikady, pou?ili molotovove koktejly , policia zase slzotvorny plyn . Hnutie ?ivene aj odbormi ?tudentov na ?ele so Jacquesom Sauvageotom sa roz?irilo na lycea , ktore sformovali ?Lycejne ak?ne rady“. Vzbura kulminovala v noci z 10. na 11. maja bojmi v uliciach a na barikadach. Boli stovky zranenych. ?tudenti vzbudili sympatie verejnosti a nasledoval ?trajk francuzskych odborarov 13. maja 1968, ktory protestoval proti policajnej brutalite. Vznikla vlna spontannych ?trajkov, ktore prerastli do spolo?enskej krizy.

2. faza – boj odborarov [ upravi? | upravi? zdroj ]

Ve?er 14. maja v okoli Nantes obsadili odborari tovare? ?Sud-Aviation“ a zadr?ali jej riadite?a. 15. a 16. maja ?trajk zasiahol tovarne Renault v Cleon a Sandouville (Seine-Maritime), Flins a Boulogne-Billancourt . A? do 22. maja sa hnutie roz?irovalo do tovarni, uradov, verejnych slu?ieb, dopravy, ktore preru?ili pracu. Nevzniklo na prikaz vedenia odborov, jeho zrod bol spontanny. Bol to najva??i ?trajk vo Francuzsku 20. storo?ia .

Vlada zareagovala 24. maja , ke? vystupil v televizii prezident de Gaulle , ^[1] ktory oznamil vyhlasenie referenda kvoli ozdraveniu univerzit a ekonomiky. Zarove? pohrozil, ?e sa stiahne z uradu, ak vysledkom referenda bude odpove? ?nie“. Jeho oznamenie zostalo bez efektu. Vyjednavanie viedol prvy minister Georges Pompidou .

V plnej krize nasledovali vyjednavania v Grenelle 25. a 26. maja , ktore zvidite?nili rozpory v ?trajkovom hnuti: medzi ?avi?iarmi, kde sa ?inili anarchisti , maoisti aj trockisti , ktori chceli radikalnu zmenu ?truktur a medzi ?trajkujucimi, ktorych cie?om bolo zvy?enie zamestnanosti a pravomoci riadenia fabrik. Komunisticka strana (PCF) a odborova organizacia CGT – Confederation generale du travail – zostavali na pozicii mzdovych a profesionalnych po?iadaviek.

27. maja sa predstavitelia vlady – hlavne Jacques Chirac ako ?tatny tajomnik pre socialne veci, zu?astnili vyjednavani s odborarmi. Bola podpisana dohoda v Grenelle o 10% zvy?eni miezd, no bola zamietnuta skupinami, ktore chceli pokra?ova? v ?trajku. Napriek dohode ?trajk teda pokra?oval. ?tatna moc sa javila bezmocna.

3. faza – politicke rie?enie [ upravi? | upravi? zdroj ]

Udalosti vstupili do tretej fazy, ktorou bola politicka kriza. ?iadna strana nedokazala navrhnu? rie?enie. ?tudenti zdru?eni v UNEF (Union nationale des etudiants de France) ^[2] organizovali miting na ?tadione Charlety 27. maja spolu s odbormi CFDT a socialistickou stranou PSU , kde demon?trovalo 30 tisic osob. V hnuti sa aktivizovali skupinky ?avi?iarov a nepriate?ska PCF, ktori posobili na davy, ktore neboli u? pod kontrolou. Zo strany ?avicovych tradi?nych stran s klasickymi politickymi rie?eniami boli navrhy ako provizorna vlada, prezidentske vo?by a provizorne zakony. Nedorozumenia medzi Francoisom Mitterrandom a FDGS a komunistami z PCF Waldecka Rocheta tomu zabranili.

Po mitingu v Charlety mala patent na neschopnos? jedna? ?avica. Situacia bola pripravena na zmenu moci v prospech ?trajkujucich, ?o v?ak tito nevyu?ili. Protiofenziva vlady bola spektakularnou dramou: 29. maja zmizol prezident de Gaulle z Elyzejskeho palaca , ?o vytvorilo vo verejnosti zly dojem. Na druhy de? v rozhlase prezident oznamil rozpustenie Narodneho zhroma?denia a pred?asne vo?by. Manifestacia zorganizovana gaullistami ve?er 29. maja mala 500 tisic u?astnikov. Nazna?ovala, ?e treba zastavi? krizu a vrati? sa k poriadku, aby nebola paralyzovana ekonomika.

Kriza sa pomaly uti?ila, ke? sa za?ali vyu?iva? postupy tradi?nej politiky. Navrat k praci bol pomaly. Boj na?alej pokra?oval do polovice juna v tovar?ach Renaultu a Peugeotu . ?trajkujuci zostali izolovani. Skrutinium v Narodnom zhroma?deni 23. a 30. juna dalo va??inu vladnucej pravici. Gaullistom sa podarilo v?aka strachu z neporiadku a hypotetickeho komplotu komunistov rozviri? pochybnosti v hnuti.

Vplyv ?trajku na politiku [ upravi? | upravi? zdroj ]

V kone?nom dosledku maj 1968 vytvoril kulturne a socialne hnutie noveho typu, mimo tradi?nych stran a odborov. Na jednej strane popieral konzumnu spolo?nos? a ideologiu produkcie, ktore mali zabezpe?i? finan?nu rentabilitu skor ako ??astie ?udi. Vyhlasoval odtrhnutie sa od hmotnych veci a permanentne zabezpe?enie novych potrieb. Na druhej strane sa zasadzoval o rozvoj individuality, jej prav na ??astie, proti prisnej hierarchizacii a discipline. Tie? bol zamietnuty autoritarsky model, hierarchicke vedenie, byrokracia, ?o za?inalo u? v rodine, podniku, cirkvi, ?tatnom aparate a odboroch. Z toho dovodu boli tradi?ne politicke strany a odborove organizacie v rozpore s novym hnutim.

Ak hnutie ?Mai 68“ prepadlo a nedosiahlo politicku moc, zanechalo v?ak po sebe na ?u hlboky dodato?ny vplyv ^[3].

Bol transformovany univerzitny system na zaklade noveho zakona Edgara Faura, ktory vniesol podiel ?tudentov do riadenia univerzit.
Zakon o zamestnaneckych odboroch otvoril cestu k pomalej transformacii mzdoveho systemu.
V politike, prezident de Gaulle nasledkom udalosti stratil autoritu. Jeho odchod po vysledku referenda v aprili 1969 bol toho nasledkom.
V politickej ?avici vyprovokovala kriza jej zablokovanie, ?o vyvolalo rekon?trukciu socialistickej strany (PS) v roku 1972 a spolo?ny politicky program s komunistami (PCF) v roku 1974 .
Francois Mitterrand a socialisticka strana ziskali. Vi?azstvo vo vo?bach v 1981 bolo toho odrazom.

Preto politicka kriza v roku 1968 napriek neuspechu protestujucich prispela k modernizacii francuzskej spolo?nosti. ^[3]