Charles de Gaulle
francuzsky vojak, general, politik a prezident
de Gaulle v roku 1942
18. prezident Francuzskej republiky
V urade 8. januar 1959  – 28. april 1969
Premieri	Michel Debre (1959 – 1961) Georges Pompidou (1962 – 1968) Maurice Couve de Murville (1968 – 1969)
Rene Coty Alain Poher ( interim ) Georges Pompidou
Biograficke udaje
Narodenie	22. november 1890 Lille , Francuzsko
Umrtie	9. november 1970 (79 rokov) Colombey-les-Deux-Eglises , Francuzsko
Politicka strana	Union des Democrates pour la Republique
Vierovyznanie	rimskokatolicke
Odkazy
	Charles de Gaulle (multimedialne subory)
Politicky portal   Francuzsky portal   Biograficky portal

Charles Andre Joseph Marie de Gaulle (* 22. november 1890 , Lille , Francuzsko ? † 9. november 1970 , Colombey-les-Deux-Eglises ) bol francuzsky vojak , general a politik . Bol vodcom Oslobodenych francuzskych sil v 2. svetovej vojne a hlavou provizornej vlady v rokoch 1944  – 1946 . V roku 1958 bol vyzvany, aby zostavil vladu a bol prvym prezidentom 5. francuzskej republiky a spoluknie?a?om Andorry ( 1958  – 1969 ).

?ivot [ upravi? | upravi? zdroj ]

Mlados? [ upravi? | upravi? zdroj ]

Narodil sa v rodine pravnika a profesora filozofie. Strednu ?kolu absolvoval v Pari?i a v roku 1911 odi?iel na vojenske u?ili?te Ecole Speciale Militaire v Saint-Cyre. Promoval v roku 1912 a pripojil sa k pechote.

1912 ? 1940 vojenska kariera [ upravi? | upravi? zdroj ]

V 1. svetovej vojne bol v marci 1916 ?a?ko zraneny a zajaty v bitke pri Verdune , a zo zajatia sa neuspe?ne nieko?kokrat pokusil utiec?.

Ke? vojna skon?ila, ostal v armade. Po?as po?sko-sovietskej vojny v rokoch 1919  – 1920 sa ponukol po?skej armade, ktora ho prijala za in?truktora. V rokoch 1920  – 1921 posobil v Po?sku ako ?len francuzskej misie po?as vojny so sovietskym Ruskom . Bol povy?eny a ponukala sa mu mo?nos? ?al?ej kariery v Po?sku, ale vybral si miesto toho navrat do Francuzska.

V ?ase posobenia v misii po?as vojny v Po?sku, ktora bola tak odli?na od 1. svetovej vojny, vydaval mno?stvo knih a ?lankov o reorganizacii armady , Silno ovplyvneny vojnou, konkretne pou?itim tankov , a nedostatkom zakopov. Podporoval nove sposoby mechanizacie vojska a ?pecialnych obrnenych divizii.

Neskor posobil v Saint-Cyre ako u?ite? vojenskych dejin. V roku 1925 sa stal pobo?nikom H. P. Petaina . Od roku 1929 bol dostojnikom francuzskeho zboru v Bejrute . Pred za?iatkom vojny bol povolany spa? do Francuzska ako ?len Narodnej obrannej rady. V roku 1939 bol velite?om tankoveho pluku.

V ?ase vypuknutia 2. svetovej vojny mal hodnos? plukovnika. 17. maja 1940 de Gaulle napadol nemecke vojsko pri Montcornete . Len s 200 francuzskymi tankmi a bez leteckej podpory dokazal zastavi? postup nemeckych vojsk. Va??i uspech dosiahol 28. maja , ke? jeho tanky prinutili nemecke obrnene jednotky ustupi? pri Caumonte . Stal sa prvym a jedinym francuzskym velite?om, ktory prinutil Nemcov ustupi? po?as ich invazie do Francuzska. Za prejavenu stato?nos? bol v roku 1940 povy?eny na generala a viedol 4. obrnenu diviziu v Alsasku .

6. maja 1940 ho Paul Reynaud vymenoval za zastupcu ministra pre narodnu obranu a vojnu a vkladal ve?a nadeji do spoluprace s Anglickom. Bol v Anglicku, ke? sa 16. juna stal Petain premierom a mal v umysle dosiahnu? primerie s Nemeckom. De Gaulle sa rozhodol odmietnu? francuzsku kapitulaciu. Po zvoleni Winstona Churchilla na post predsedu britskej vlady odi?iel do Londyna a presadzoval spojenectvo s Ve?kou Britaniou proti Nemecku.

1940 ? 1945 druha svetova vojna [ upravi? | upravi? zdroj ]

18. juna 1940 de Gaulle prehovoril prostrednictvom londynskeho radia BBC k francuzskemu ?udu. Vo Francuzsku sa jeho prejav vysielal celo?tatne o 19. hodine, a stal sa jednym z najslavnej?ich prihovorov vo francuzskej historii. Jeho slavna vyzva za?ala formovanie francuzskeho zahrani?neho odboja.

Z Londyna neskor viedol ? Forces francaises libres “. Zatia? ?o USA sledovali spravanie sa vichystickeho Francuzska (t. j. tej ?asti krajiny, ktora kolaborovala s Nemeckom), britska vlada na ?ele s Winstonom Churchillom podporovala de Gaulla.

4. jula 1940 odsudil vojensky sud v Toulouse de Gaulla v nepritomnosti k ?tyrom rokom vazenia. Druhy vojensky sud ho 2. augusta 1940 odsudil na trest smrti za zradu.

Po?as jednani so svojimi spojencami Britaniou a USA de Gaulle v?dy nastojil na udr?ani absolutnej samostatnosti francuzskych vojenskych akcii, dokonca i za cenu, ?e sa to jeho spojencom nepa?ilo. Ako hovori jeden z jeho najznamej?ich vyrokov, Francuzsko nema priate?ov, ale len svoje zaujmy.

Po jeho navrate do Francuzska sa vratil do svojej kancelarie na ministerstve vojny, kde prehlasoval nezavislos? Tretej republiky a popieral legitimnos? vichystickeho Francuzska.

Po vojne sa stal prezidentom do?asnej vlady (od septembra 1944 ), no z tohto postu 20. januara 1946 odstupuje, preto?e sa mu nepa?ia rozbroje medzi politickymi stranami, a nesuhlasi tie? s navrhom ustavy pre 4. republiku, presved?eny, ?e sa do ruk parlamentu sustredila prili?na moc.

1946 ? 1958 ?tvrta republika [ upravi? | upravi? zdroj ]

V aprili 1947 de Gaulle prejavil novu snahu transformova? politicku scenu vytvorenim Francuzskeho ?udoveho zhroma?denia (Rassemblement du Peuple Francais, alebo RPF), ale hnutie stratilo po po?iato?nom uspechu dych. V maji 1953 odstupil znovu z aktivnej politiky, hoci v RPF zostal a? do septembra 1955 . Odi?iel do Colombey-les-deux-Eglises, kde pisal svoje spomienky z vojny (Memoires de guerre). Po?as tohto obdobia formalneho dochodku v?ak de Gaulle udr?oval pravidelny kontakt s predo?lymi politikmi z obdobia vojny a dni RPF, vratane stupencov zapojenych do politickeho vyvoja v Al?irsku.

?tvrta republika bola pozna?ena politickou nestalos?ou, jej neuspechmi v Indo?ine a jej neschopnos?ou vyrie?i? al?irsku otazku. 13. maja 1958 obsadili osadnici vladne budovy v Al?irsku, uto?iac na to, ?o pokladali za slabinu francuzskej vlady. ?Vybor civilnej a armadnej verejnej bezpe?nosti“ bol vytvoreny de Gaullovym stupencom, generalom Jacquesom Massom. General Raoul Salan, vrchny velite? v Al?irsku, oznamil v radiu, ?e ?armada ma prevzia? do?asne zodpovednos? za osud Francuzov v Al?irsku“. 1. juna 1958 sa de Gaulle stava premierom a na 6 mesiacov mu bola udelena Narodnym zhroma?denim mimoriadna pravomoc. 28. septembra 1958 sa kona referendum a 79,2 % voli?ov hlasuje za novu ustavu a vytvorenie 5. republiky a kolonie (nie v?ak Al?irsko , to bolo oficialne su?as?ou Francuzska, nie koloniou) dostali na vyber medzi novou ustavou alebo priamou nezavislos?ou. V?etky kolonie hlasovali za novu ustavu, iba Guinea nie.

1958 ? 1969 piata republika [ upravi? | upravi? zdroj ]

V novembri 1958 vyhral de Gaulle vo?by a v decembri bol zvoleny 78 % za prezidenta. 21. decembra 1958 sa stal prezidentom Francuzskej republiky. Dohliadal na ekonomicke stabilizovanie a revitalizaciu krajiny, a za?al tym, ?e zaviedol novy francuzsky frank (v hodnote 100 starych frankov). Na medzinarodnom poli odmietol spolupracu s USA i ZSSR a sna?il sa o vytvorenie nezavisleho Francuzska s jeho vlastnymi nuklearnymi zbra?ami. Za?al budova? zaklady Europskeho hospodarskeho spolo?enstva (dne?na Europska unia ) a vetoval prvy pokus Britanie o vstup do spolo?enstva v januari 1963 .

Zatia? ?o on veril, ?e je mo?ne vyhra? vojnu v Al?irsku, medzinarodne to bolo neudr?ate?ne, a tak sa musel zmieri? s nezavislos?ou tejto krajiny. Tento postoj vyvolal obrovsky hnev medzi francuzskymi osadnikmi a de Gaulle bol nuteny potla?i? dve povstania v Al?irsku. Po podpisani Evianskych dohod, ktore dali nezavislos? Al?irsku ( 3. jul 1962 ), mohol de Gaulle obrati? svoju plnu pozornos? na zahrani?nu politiku, v ktorej napr. Francuzsko pod jeho velenim i druhykrat vetovalo vstup Ve?kej Britanie do EHS. V septembri 1962 sa poku?al vsunu? do ustavy ?lanok, pod?a ktoreho by ustava dovo?ovala voli? prezidenta v priamych vo?bach. Nasledovala pora?ka v narodnom zhroma?deni, ktore de Gaulle nasledne rozpustil a vypisal nove vo?by, ktore vyhrali gaullisti. Napriek dohode odstupil aj ministersky predseda Michel Debre , ktory bol nahradeny Georgesom Pompidou . V decembri 1965 sa de Gaulle e?te pokusil vrati? do prezidentskeho kresla a v druhom kole volieb porazil Francoisa Mitterranda. V zahrani?nej politike pokra?oval v budovani nezavislej politiky, odsudil vojnu vo Vietname , odsudil aj Izrael za ?es?d?ovu vojnu a Francuzsko opustilo vojensku ?trukturu NATO (februar 1966 ). Na nav?teve v Kanade sa mu podarilo poburi? cely anglosasky svet, ke? podporil snahy Quebecu o nezavislos?, za ?o ministersky predseda Kanady Lester B. Pearson zru?il jeho planovanu nav?tevu hlavneho mesta a po?iadal ho, aby opustil krajinu.

V maji 1968 vypukli vo Francuzsku demon?tracie a ?trajky, kvoli ktorym odletel de Gaulle na stretnutie s Massom, teraz francuzskym velite?om v Nemecku (bol obvineny, ?e i?iel prebera? mo?nos? zasahu armady proti demon?trantom), zatia? ?o Pompidou poslal na predmestia Pari?a ako bezpe?nostne opatrenie tanky.

De Gaulle sa napokon rozhodol prija? niektore reformy, ktore demon?tranti ?iadali. Znovu zva?oval vypisanie referenda, ktore by podporilo jeho kroky, ale Pompidou ho presved?il, aby rozpustil parlament a vypisal nove vo?by. V juni 1968 zaznamenali vo?by obrovsky uspech de Gaulla a jeho privr?encov ? ke? postra?il verejnos? obrazom mo?nej ob?ianskej vojny, va??ina krajiny sa pripojila k nemu. Jeho strana vo?by vyhrala, no Pompidou bol znenazdania nahradeny v juni Mauricom Couve de Murville .

1969: dochodok [ upravi? | upravi? zdroj ]

Charles de Gaulle abdikoval d?a 28. aprila 1969 po oznameni vysledkov referenda o presune niektorych kompetencii na kraje a o transformacii Senatu, ktore boli odmietnute, preto?e svoje zotrvanie vo funkcii podmienil prijatim tychto zmien. Odi?iel znovu do Colombey-les-deux-Eglises, kde v roku 1970 zomrel. Stal pri vzniku ?Slobodneho Francuzska“ a pomohol udr?a? tvar svojej krajiny i po vojne, hoci jej ?as?, znama ako Vichy, kolaborovala s nemeckymi nacistami. ?udia sa k nemu obratili e?te raz, na konci 50. rokov, ke? malo Francuzsko opa? problemy ? tentoraz kvoli al?irskej krize. Na jeho po?es? boli po ?om pomenovane medzinarodne letisko Charlesa de Gaulla, lietadlova lo?, namestie a ve?a ulic vo Francuzsku. V roku 2005 bol zvoleny svojim narodom za najva??iu osobnos? Francuzska, a zaujimave je, ?e na prvy desiatich miestach rebri?ka sa neumiestnil okrem neho ?iaden politik a nedostali sa tam ani take mena ako Napoleon Bonaparte ?i ktoryko?vek z francuzskych kra?ov.

Dielo [ upravi? | upravi? zdroj ]

Francuzske vydania:

• La Discorde Chez l'Ennemi (1924)
• Histoire des troupes du Levant (1931)
• Le Fil de l'Epee (1932)
• Vers l'Armee de Metier (1934)
• La France et son Armee (1938)
• Trois Etudes (1945)
• Memoires de Guerre
  • Diel I ?  L'Appel 1940 ? 1942 (1954)
  • Diel II ?  L'Unite , 1942 ? 1944 (1956)
  • Diel III ?  Le Salut , 1944 ? 1946 (1959)
• Memoires d'Espoir
  • Diel I ?  Le Renouveau 1958 ? 1962 (1970)
• Discours et Messages
  • Diel I ?  Pendant la Guerre 1940 ? 1946 (1970)
  • Diel II ?  Dans l'attente 1946 ? 1958 (1970)
  • Diel III ?  Avec le Renouveau 1958 ? 1962 (1970)
  • Diel IV ?  Pour l'Effort 1962 ? 1965 (1970)
  • Diel V ?  Vers le Terme 1966 ? 1969

Literatura [ upravi? | upravi? zdroj ]

• AGULHON, Maurice: De Gaulle : d?jiny, symbol, mytus. Praha : NLN, Nakladatelstvi Lidove noviny, 2005. 101 s. ISBN 80-7106-996-5
• JIR?, Jaroslav: De Gaulle : studie o ?lov?ku, ktery dokazal to, co je v politice v?bec nejt???i: nikdy se nesklonil p?ed nep?itelem a ubranil se i svym spojenc?m. Praha : Prostor, 2014. 423 s. ISBN 978-80-7260-307-7

Externe odkazy [ upravi? | upravi? zdroj ]

• Najva??i Francuz

Francuzsky portal

Ine projekty [ upravi? | upravi? zdroj ]

• Commons ponuka multimedialne subory na temu Charles de Gaulle
• Wikicitaty ponukaju citaty od alebo o Charles de Gaulle