Dejiny zapadnej filozofie

Zapadna filozofia

Pod?a ery Predsokratovska filoz.  • Staroveka filoz. Stredoveka filoz.  • Renesan?na filoz. Novoveka filoz.  • Su?asna filozofia Pod?a storo?ia Filozofia 17. stor.  • Filozofia 18. stor. Filozofia 19. stor.  • Filozofia 20. stor.

Pozri aj

Vychodna filozofia ( Babylonska   · Indicka   · Iranska ?inska   · Korejska )

z   ?   d   ?   u

Filozofia 19. storo?ia je mozaikou viacerych filozofickych prudov a ?kol, ktore je mo?ne roz?leni? pod?a ich charakteristickeho pristupu k filozofii Immanuela Kanta . Kantovo myslenie a dielo ako vyvrcholenie europskeho osvietenstva na konci 18. storo?ia vytvorilo dualisticke nazeranie na chapanie reality . Jeho kriticke pojednania opisuju, ako je ?lovek ob?anom dvoch svetov - sveta javov a sveta slobody . Aj Kantova epistemologia je dualisticka , nako?ko odde?uje to, ?o je dane, od toho, ?o svojimi apriornymi formami nazerania a kategorialnymi funkciami vzide pri poznavani zo strany na?ho Ja. V 19. storo?i sa vymedzili filozoficke smery, ktore bu? uplne odmietali racionalisticky a rigorozny pristup osvietenstva na ?ele s Kantom (ide najma o filozofie viery, iracionalisticke pristupy A. Schopenhauera , F. Nietzscheho , filozofie vole , ?ivota , existencie a vobec cely sudoby romantizmus ), alebo sa zamerali bu? na Kantov svet javov v snahe prisne vedecky kategorizova? ri?u javov a potvrdi? nemo?nos? metafyziky ( pozitivizmus , materializmus , marxizmus ), alebo sa do tretice zamerali len na Kantov svet slobody a na?ho Ja, a teda rozvijali etiku , mravnos? , idealy, slobodu , duchovny povod a podstatu sveta ( nemecky klasicky idealizmus - J. G. Fichte , F. W. J. Schelling , G. W. F. Hegel ). V poslednej ?tvrtine 19. storo?ia sa filozoficke uvahy sna?ili prekona? taketo roz?lenenie, ktore sa za?alo vnima? ako z poh?adu Kantovej filozofie nespravne a nepochopene. Z tejto dobovej ideacie napokon vzi?lo novokantovstvo .

Nemecky klasicky idealizmus [ upravi? | upravi? zdroj ]

J. G. Fichte [ upravi? | upravi? zdroj ]

Bli??ie informacie v hlavnom ?lanku: Johann Gottlieb Fichte

Johann Gottlieb Fichte ( 1762 - 1814 ) reagoval na Kantov protiklad subjektivneho a objektivneho sveta (sveta Ja a sveta danosti). Sna?il sa prekona? dualizmus teoretickeho a praktickeho rozumu v Kantovom ponimani, pri?om doraz kladol na prakticky vykon a ?innos? Ja. A teda vychadza nie z puheho faktu vedomia ?loveka , ale skor zo skutku a konania ?udi. Ja je realnou aktivitou, uskuto??uje seba sameho prostrednictvom slobodnej ?innosti. Ni? mimo taketo ?inne Ja nie je relevantne, tak?e ani objektivny svet ako vec sama osebe nie je ni?im inym, len akymsi "nie-Ja", ktore si vo?i sebe samemu kladie na?e vlastne ?inne Ja. V?etko, ?o ma nejake opodstatnenie, sa nachadza v ?udskom Ja, vedomi a ?innosti, praktickom rozume. Subjekt je teda absolutny, tvorivy, zvrchovany a slobodny.

Zatia? ?o sa Kantove nazeracie apriorne formy vz?ahovali len na ?udsku zmyslovos? , Fichte tvrdil, ?e ?lovek je schopny aj intelektoveho nazerania. Tym, ?e sme si isti samymi sebou v akte vedomia, reflexivne sa vz?ahujeme sami k sebe, ?o Fichte ozna?uje ako netematicke intelektove nazeranie sameho seba bez nutnosti svedectva zo zmyslovych organov. Vedomie sa takto kon?tituuje aj bez senzualnej skusenosti, pri?om v uplne posta?ujucom intelektovom nazerani vnimame svoje seba-uskuto??ujuce Ja ako absolutnu realitu. Tato skuto?nos? vie poslu?i? ako apriorne vychodisko pre odvodenie filozofickeho systemu , ?im dochadza k obratu v celej transcendentalnej filozofii .

Objavom absolutneho a slobodneho Ja Fichte postavil proti sebe determinizmus na jednej strane a slobodu ?loveka na druhej strane. Pod?a Fichteho ?lovek nie je podrobeny vonkaj?im okolnostiam; spolo?ensky, ba aj prisny prirodny determinizmus u? straca svoje miesto. Fatalizmus sa mu zda ako prazdna filozofia. Obmedzenie zo strany Kantovho objavu "veci osebe" Fichte postulatom intelektoveho nazerania vlastneho absolutneho Ja pod?a svojich my?lienok prekonal. V?etok svet "Nie-Ja" je iba produktom sebaur?ujuceho Ja, tak?e ak narazime na protiklady, treba ich vnima? ako produkt vlastneho rozumu , a teda ich ako antitezy postavi? k tezam , aby sa vzapati mohlo pristupi? k ich zjednoteniu v synteze . Za?lenenim syntezy ako metody klasickeho idealizmu sa otvoril vo filozofii priestor pre dialekticke ?pekulacie , dokladne systematizovane neskor Schellingom a Hegelom .

F. W. J. Schelling [ upravi? | upravi? zdroj ]

Bli??ie informacie v hlavnom ?lanku: Friedrich Wilhelm Joseph Schelling

Schelling vo svojich prvych dielach nadvazuje na rozmach prirodovednych teorii svojej doby. Pozorne sledoval nove objavy v chemii , biologii a fyzike , pri?om vo svojej filozofii chcel prirodovedne poznatky zjednoti? prostriedkami filozofickej ?pekulacie , aby tak umo?nil predstavi? prirodu ako dynamicky celok. Dynamika prirody pod?a neho ukazuje na u?elnos? univerza , ktoreho vyvoj nie je z?aleka ani slepy, ani nahodny, ani len ?isto mechanicky . Vyvoj prirody je v zasade samohybny, smerujuci od objektivneho neuvedomeneho procesu k ?ivotu vedomej identity na?ho Ja . Vyvin prirodneho celku smeruje teda k naplneniu u?elu : u? od prvych prejavov prirodnych sil je zamerany na vytvorenie inteligencie . Filozoficke zov?eobecnenie prirodnych procesov ma ma? v Schellingovom podani za ulohu tzv. naturfilozofia . Ta ?tuduje, ako priroda prostrednictvom jednotlivych vyvinovych stup?ov dospieva k duchu , k inteligencii. Naturfilozofia doklada, ?e na ka?dom stupni stoja proti sebe dve protikladne sily, ktorych synteza prechodom na vy??i stupe? povodne polarity prekonava. Takyto naturfilozoficky nazor sa v nemeckej idealistickej filozofii nazyva dialektikou vyvoja .

Schelling sa v?ak nezaoberal len prechodom od objektivneho k subjektivnemu, ke? popisuje u?elovy zrod inteligencie v procese vyvoja prirody . Prezentuje aj system transcendentalneho idealizmu , v ktorom sa vychodiskom stava subjekt a z neho sa Schelling poku?a odvodi? zakladne ur?enia vonkaj?ieho sveta. Je mo?ne poveda?, ?e naturfilozofia a transcendentalny idealizmus predstavuju dva poly Schellingovej filozofie , pri?om oba sleduju bu? prechod od objektu k subjektu, alebo prechod od subjektu k objektu. Tieto dva poly dokladuju, ?e priroda je sama osebe inteligentna a speje k uvedomeniu sa v ?udskom rozume, zatia? ?o sam subjekt prostrednictvom svojho rozumu sa akoby "vte?uje", pretavuje do objektivnej prirody svojim v?estrannym inteligentnym a slobodnym ovplyv?ovanim. Jedinou skuto?nou realitou je teda v podstate rozum ako taky, inteligencia, duch, v ktorom sa zjednocuje aj subjekt, aj objekt. Schellingova filozofia je takto vyznamnym stoto?nenim subjektivneho a objektivneho. Schelling takto vymanil nemecky klasicky idealizmus zo sfery subjektivneho rozumu, ako to povodne pertraktovalo Fichteho myslenie .

G. W. F. Hegel [ upravi? | upravi? zdroj ]

Bli??ie informacie v hlavnom ?lanku: Georg Wilhelm Friedrich Hegel

Hegel ako pokra?ovate? filozofie toto?nosti subjektivneho a objektivneho vyu?iva vo svojom mysleni antiteticky zakon , ktoreho dialektickou schemou je triada " teza - antiteza - synteza ". Identita subjektu a objektu v rozume resp. absolutne je nedokon?enou ?pekulaciou , nako?ko zakladom absolutna (pojmu, idey , rozumu) musi by? nie?o obsa?ne, z ?oho sa daju vyvodzova? konkretnosti a danosti. Pod?a Hegela Schellingov pojem absolutna je prazdny a prili? abstraktny . Podstata absolutna je prave vyjadrite?na v procese vyvoja - nemo?no ju pova?ova? za zav??enu a hotovu, lebo by sme ju vytla?ili z oblasti obsahovej rozmanitosti sveta, a tak by svet nemohol by? jej vlastnym prejavom. Absolutna idea sa teda "stava", resp. dialekticky sa vyvija v spomenutych triadickych cykloch. Hegel odmieta formalny princip protire?enia; skor vidi v protire?eniach nevyhnutne ?tadium myslenia a prechod na vy??i stupe? poznania . Zatia? ?o um ( nem . Verstand ) sa sna?i protire?eniam vyhnu?, rozum ( nem . Vernunft ) my?lienky vytrhava z nehybnosti a za zaklad pohybu vnima spor (tezy a antitezy). Hegel v?ak nepostuluje proces vyvoja pojmu a idey ako nekone?ny, le? vidi zav??enie idey v u?ele celeho dialektickeho vyvoja. Nim je vyvodenie v?etkych skuto?nych obsahov z idey tak, aby sa preukazalo, ?e v?etka realita je rozumova.

Prakticky takto Hegel vybudoval noeticku zaklad?u pre svoje ?al?ie systematicke filozofovanie. Syntezou kontradikcie subjektu a objektu je pod?a neho v?eobecny duch, v?eobecny rozum a idea, v ktorej sa subjektivne a objektivne zjednocuje a prekonava. ?lovek sa svojim myslenim stava su?as?ou v?eobecneho ducha , jeho vedomie je ?iastkou vedomia svetovej idey . Ke??e u? ?udstvo rozpoznalo urove? absolutna, mo?e sa iniciova? systematicka dedukcia obsahov skuto?nosti z idey (absolutna), ?o je vlastne programom vied .

Vyvoj absolutneho ducha mo?no sledova? v stopach logiky , ktoru Hegel chape ako nauku o ontologickych kategoriach , systematizujucich objektivne myslenie, ?alej v stopach prirodovedy , ktora v?ak odha?uje, ?e vonkaj?ie, ?asovopriestorove znazornenie idey v prirode nedovo?uje v plnej miere prejavi? jej duchovny charakter. Napokon vrcholom vied je filozofia ducha , v ktorej ?udstvo rozpoznava, ?e absolutny duch sa uvedomuje v ?udskom rozume a steles?uje sa v ?udskej spolo?nosti , resp. v spravodlivom a slobodnom ?tate (konkretne vrcholi v Pruskej kon?titu?nej monarchii ). Do najvy??ej formy sebapoznania prichadza svetovy duch nasledne prostrednictvom umenia , nabo?enstva a filozofie .

Filozofia existencie - S. Kierkegaard [ upravi? | upravi? zdroj ]

Bli??ie informacie v ?lankoch: Søren Kierkegaard a Existencializmus

Kierkegaard bol teologom a nabo?enskym filozofom , ktory reagoval na Immanuela Kanta a nemecky klasicky idealizmus zna?ne kriticky. Obvinil Hegela zo zbo??tenia dejin a nepa?ilo sa mu ani dosledne rozli?ovanie sveta realnej veci osebe a sveta javov . Vytvoril napokon filozoficku koncepciu, ktorej epistemologia nesuhlasi ani s Kantovym transcendentalizmom , ani s tradi?nymi teoriami koherencie alebo kore?pondencie . Vychodiskom jeho filozofovania sa stal karteziansky pojem subjektu . Na zaklade neho upriamuje svoju pozornos? na individualnu existenciu ?loveka, ktora jedina je dole?ita a na ktorej subjektivnej pravde jedine zale?i. V?eobecne abstraktne otazky racionalnej metafyziky , ?i existuje Boh alebo kto je ?lovek , stracaju svoju vyznamnos?, pri?om sa musia rie?i? len v zavislosti od ka?deho jedneho subjektu. Ak ?lovek citi pritomnos? Boha vo svojom vnutri, tak nemusi o Bo?ej existencii pod?a Kierkegaarda metafyzicky ?pekulova? . Pravda je iba subjektivna, tak?e sa musi zotrie? rozdiel medzi objektivitou a subjektivitou, nako?ko na objektivite a racionalnych abstrakciach vlastne nezale?i. Pri h?adani vlastnej pravdy svojej existencie a pri h?adani Boha ?lovek pre?iva rozne ?tadia svojej existencie, ktore sa mu stavaju ?ivotnymi pu?ami:

1. esteticke ?tadium - prevlada povrchny ?ivot, orientacia na po?itok, zabavu, subjekt sa sustredi len na ?asne, fixuje sa na bezprostredne, esteticke a eroticke momenty;
2. eticke ?tadium - prejavuje sa moralne hlb?i zmysel ?ivota , ukazovate?om je tu spravne a nespravne, subjekt tu?i po ve?nom, ale nevie ve?nos? dosiahnu? bez toho, aby nestratil vlastnu subjektivitu;
3. nabo?enske ?tadium - subjekt musi urobi? "skok viery" a svojou ( kres?anskou ) vierou sa upriami? na ve?nos? , nasledova? Krista a takto autenticky pre?iva? svoju neopakovate?nu a jedine?nu individualitu vo vlastnom osobnom pribehu, a? bude osobnym h?adanim poznava? Boha .

Kierkegaard ako filozof existencie vytvoril zaklady existencializmu , ktory neskor v 20. storo?i nadobudol nielen teisticke , ale aj svoje ateisticke podoby.

Romantizmus vo filozofii 19. storo?ia [ upravi? | upravi? zdroj ]

Wilhelm von Humboldt [ upravi? | upravi? zdroj ]

Bli??ie informacie v hlavnom ?lanku: Wilhelm von Humboldt

F. D. E. Schleiermacher [ upravi? | upravi? zdroj ]

Bli??ie informacie v hlavnom ?lanku: Friedrich Schleiermacher

Pozitivizmus [ upravi? | upravi? zdroj ]

Bli??ie informacie v hlavnom ?lanku: Pozitivizmus

Auguste Comte [ upravi? | upravi? zdroj ]

Bli??ie informacie v hlavnom ?lanku: Auguste Comte

Comte je zakladate?om scientisticky orientovanej filozofie pozitivizmu . Pojem " pozitivny " definuje ako nie?o, ?o je zalo?ene na faktoch na?ej skusenosti . V?etko, ?o je mimo na?ej skusenosti a neda sa ?ou potvrdi? alebo vyvrati?, chce Comte odstrani? zo zrete?a vied i vedeckej filozofie. Vylu?i? je teda treba predov?etkym metafyzicke otazky . Empiricky zaklad ma ma? pod?a Comta nielen na?e poznanie prirody , ale aj poznanie spolo?nosti . Comte je vlastnym zakladate?om socialnej fyziky, resp. empirickej sociologie . Veri v osvietensky ideal neobmedzeneho pokroku vied. Dejiny postupuju k poznaniu a pokroku tromi ?tadiami:

1. teologicke ( fiktivne ) ?tadium - ?udsky duch sa orientuje na nabo?ensku vieru v nadprirodzene sily a mocnosti; poprednu ulohu tu zohravaju mytus a dogma ;
2. metafyzicke ?tadium - skuto?nos? si ?lovek vysvet?uje prostrednictvom filozofickych pojmov a obrazov sveta ;
3. pozitivne ?tadium - ?udstvo sa tu oslobodzuje od ?pekulacii a venuje sa len prisnemu vedeckemu skumaniu toho, ?o je pristupne a overite?ne v celku jeho empirie ( zmyslovej skusenosti).

Ulohou vedeckej, a teda pozitivnej filozofie je zov?eobec?ova? poznatky ?pecializovanych vied . Predpokladom tychto pozitivnych ?pecialnych vied je matematika , pri?om ?al?imi oblas?ami pozitivneho skumania su astronomia , fyzika , chemia , biologia a sociologia . Cie?om sociologie je poznanie v?etkych socialnych pohybov a podmienok tak, aby sa umo?nilo postupne reformovanie spolo?nosti smerom k naplneniu idealu v?e?udskej humanity a socialnej harmonie . Neskor Comte so svojimi stupencami zaklada akesi pozitivne nabo?enstvo, kde bo?stvom je ?udstvo ako take a ur?ujucou dogmou humanita . Pozitivisticka "cirkev" by takto mala pod?a Comta nahradi? nabo?enske cirkvi, ktore e?te propaguju teologicke a metafyzicke predsudky.

John Stuart Mill [ upravi? | upravi? zdroj ]

Bli??ie informacie v hlavnom ?lanku: John Stuart Mill

Herbert Spencer [ upravi? | upravi? zdroj ]

Bli??ie informacie v hlavnom ?lanku: Herbert Spencer

A. Schopenhauer [ upravi? | upravi? zdroj ]

Bli??ie informacie v hlavnom ?lanku: Arthur Schopenhauer

Schopenhauer ?iasto?ne vychadzal z diela Immanuela Kanta a z jeho rozli?enia sveta osebe a sveta pre nas . Fenomenmi v Kantovom zmysle su u Schopenhauera predstavy , ktore si utvarame na zaklade zmysloveho a racionalneho vnimania a ktore su ovplyvnene apriornymi formami . Predstavy zavisia ?asto aj od motivacie subjektu , obzvla?? javy na?ho vlastneho konania . Podstatou sveta, teda vecou osebe, je v?ak vo?a - svetova vo?a je iracionalnym, ?ivelnym a slepym pudenim k aktivite , ovlada ?loveka, jeho telo, myslenie , emocie . Svetova vo?a sama osebe nema ?iadny zmysel , nespeje nikam a objektivizuje sa v roznych konkretnych stup?och svojich prejavov. Vzh?adom na to, ?e podstata sveta je iracionalna a ?ivelna vo?a, prichadza Schopenhauer k zakladnemu pesimizmu - svet je nezmyselny, je bludiskom ?ivelne posobiacich slepych sil. ?lovek, v ktorom prichadza svetova vo?a k vedomiu, je sam pudeny vo?ou k ?ivotu a k neustalemu, slepemu, neukojite?nemu chceniu . Nezmyselnos? takehoto bytia mo?eme ale zmierni? sucitom s utrpenim druhych, ktori trpia rovnakym osudom a ktori boli rovnako vrhnuti do bytia bez vlastnej iniciativy. Pesimizmus sa da prekonava? aj estetickym za?itkom , najma hudbou . Kone?ne vi?azstvo nad slepou svetovou vo?ou mo?eme dosiahnu? poprenim vlastnej individualnej vole, nako?ko ?im menej chceme, tym menej sa trapime. Treba sa teda odvrati? od egoistickeho sebautvrdzovania smerom k asketizmu a ( budhistickej ) nirvane .

Schopenhauer ako prvy filozof 19. storo?ia obratil pozornos? europskeho myslenia na indicku filozofiu a na jej sposoby popierania vlastnej vole a inych ?ivotnych procesov. Nirvanu vidi ako najvlastnej?i cie? aj v spiritualite kres?anskych svatcov a mystikov . Schopenhauerova filozofia pripravila podu pre europsky nihilizmus a filozofiu ?ivota .

F. Nietzsche [ upravi? | upravi? zdroj ]

Bli??ie informacie v hlavnom ?lanku: Friedrich Nietzsche

Nietzsche bol tvorcom antropologicky orientovanej filozofie , v ktorej za ustrednu hodnotu vymenoval ?ivot . Tym sa stal vyznamnym predchodcom filozofie ?ivota . Ako kritik tradi?nej moralky sa usiloval o prehodnotenie v?etkych hodnot - hodnoty su v su?asnej spolo?nosti prevratene a na vyslnie sa dostava moralka slabych, priemernych, trpiacich a nesamostatnych ?udi. Ide o moralku ?idovsko - kres?anskej mentality. To treba zmeni? a je nutne sa vrati? k antickej , predkres?anskej etickej paradigme , aby sa uvo?nilo miesto pre silneho nad?loveka , toti? samostatnu a vzne?enu individualitu , ktora naplno ?ije svoju silnu, stato?nu a hrdu vo?u k moci . Slabemu a plebejskemu musime zamedzi? pristup k rastu a vplyvu. Nad?lovek , ktory vzide z tejto uvedomelej moralky panov a vodcov, nie je u? produktom mechanickeho a evolu?neho prirodneho procesu, ale je produktom ?udskej aktivity . Nad?lovek sa poznava, osvojuje si, ovlada, vyu?iva, manipuluje, a to preto, lebo mo?e a chce. Je panom seba sameho a sam ustanovuje, ?o je dobre a ?o zle . Boh u? viac nemo?e by? istotou ?udskeho ?ivota - je v etickom i noetickom zmysle m?tvy. Prevaha Boha zostala u? len iluziou a falo?nou nadejou pokryteckeho me?tianstva . Novy ?lovek, nad?lovek , je u? odkazany sam na seba, je samostatny, zrely a slobodny . Vyvoj k nad?loveku je poznamenany tromi ?tadiami ?udstva :

1. ?tadium, v ktorom sa duch meni na ?avu - ?udia sa podria?uju normam a autorite, uctievaju Boha , pokora sa nasto?uje ako cnos? ;
2. ?tadium, v ktorom sa ?ava meni na leva - ?udstvo prestava uznava? normy a autority, smeruje k nihilizmu , stare hodnoty sa stavaju zbyto?nymi a je nutne ich prehodnoti?;
3. ?tadium, kde sa lev meni na die?a - dozrel ?as na nove hodnoty a nove cnosti, ktore vyty?i nad?lovek.

Vo?u k moci vnima Nietzsche ako kladnu hodnotu, v ktorej ide o vlastnu sebarealizaciu . Dobrym sa v novom poriadku stava v?etko, ?o utvrdzuje moc ?loveka; zlym naopak to, ?o vyplyva zo slabo?stva, a teda z moralky otrokov. Najdole?itej?ou ulohou ?udstva je teraz umo?ni? vznik nad?loveka, aby sa k slovu dostavala len moralka panov a silnych, mocnych, vzne?enych individualit .

Filozofia ?ivota [ upravi? | upravi? zdroj ]

Bli??ie informacie v hlavnom ?lanku: Filozofia ?ivota

H. Bergson [ upravi? | upravi? zdroj ]

Bli??ie informacie v hlavnom ?lanku: Henri Bergson

Bergson reaguje na scientisticky orientovane filozofie svojej doby, a to najma na pozitivizmus a materializmus . Odha?uje, ?e tieto systemy skumaju len povrchovu vrstvu skuto?nosti, pri?om to najpodstatnej?ie a najrelevantnej?ie je predsa ?ivot sam - ?ivot je realita , ktora nam je bezprostredne a intuitivne dana vo vedomi . ?ivot je dynamickou skuto?nos?ou neprestajneho vznikania a rastu, prebiehajuceho v ?ase . ?as ?ivota nazyva Bergson trvanim . Trvanie je v zasade neopakovate?ne, jednorazove a je vlastne v?etkemu ?ivotu. Realitu plynucu v ?asovom trvani mo?eme vystihova? bu? rozumom alebo intuiciou . V oblasti technickeho a fyzikalneho poznavania je racionalne myslenie vhodne, nako?ko rozumom vieme realitu kvantifikova? a mera?. Skuto?nos? trvania v?ak najlep?ie postihneme pre?ivanim, vedomym vcitenim sa, spolupre?ivanim ustavi?neho toku ?ivota . A tu zohrava svoju rolu prave bezprostredna intuicia .

Cela skuto?nos?, bytie ako take je jediny prud ?ivota. V na?om vedomi je mo?ne tento tok a trvanie realne pre?i? a uvedomi? si ho. Podstatou sveta je ?ivot - ?ista a neohrani?ena, tvoriva a slobodna ?ivotna sila, pulzujuca v byti a diani ( elan vital ). ?ivotna sila je vlastne Bohom , ?im Bergson pribli?uje svoju filozofiu panteistickej pozicii. Bergsonove my?lienky mali najva??i ohlas prave vo francuzskom existencializme 20. storo?ia .

W. Dilthey [ upravi? | upravi? zdroj ]

Bli??ie informacie v hlavnom ?lanku: Wilhelm Dilthey

Tak ako Bergson rozli?uje medzi intuiciou a rozumom , rozli?uje aj Dilthey medzi chapanim a explanaciou . Explanacia je metodou prirodnych vied , ktore chcu neopakovate?ne fenomeny ?ivota redukova? na v?eobecne prirodne zakony , a takto ich chcu vysvetli?. Av?ak duchovne vedy su odli?ne, nako?ko ich metodou musi by? prave chapanie , teda porozumenie - interpretovanie v ur?itom celku, h?adajuc zmysel na zaklade pochopenia vyznamu jednotlivych faktov. Chapanie je zalo?ene na bezprostrednosti psychickeho za?itku. Dilthey sa takto stava priekopnikom modernej hermeneutiky ako metode duchovnych vied, hoci sa hlasi ku psychologistickej pozicii. Psychologizmus je pre?ho nevyhnutnym stanoviskom, preto?e pochopi? dejiny v snahe porozumie? ?ivotu a ?loveku je mo?ne len prostrednictvom za?itku a schopnosti vciti? sa. Dejiny nemo?no redukova? na materialne procesy a abstraktne metafyzicke principy . Prave autenticke pre?ivanie a bezprostredne uchopenie dejinneho v jeho ?ir?om celku umo??uje pochopi? ?ivot zvnutra. Takto sa Dilthey hlasi k romantickej hermeneutike 19. storo?ia .

Senzualizmus a dialekticky marxizmus [ upravi? | upravi? zdroj ]

Bli??ie informacie v ?lankoch: Senzualizmus a Marxizmus

F. Feuerbach [ upravi? | upravi? zdroj ]

Bli??ie informacie v hlavnom ?lanku: Ludwig Andreas Feuerbach

Feuerbach sa priklonil ku kritike Hegela a jeho dialektiky vyvoja ducha v dejinach . Vola po opatovnom priznani hodnoty zmyslovej bytosti ?loveka , ktoru mu uprela teologia a filozofia Hegelovho idealizmu . Z tohto vychodiska argumentuje v prospech senzualistickej antropologie a materializmu . Telo nale?i ?loveku priamo podstatne a dualita subjektu a sveta sa zjednocuje prostrednictvom prave telesnych zmyslovych organov . Vychodiskom a predmetom filozofie ma by? teda cely ?lovek ako zmyslovo-telesna bytos?, nako?ko len zmyslovos?ou ?lovek mo?e postihnu? realitu vokol seba. Pravdu mo?eme zachyti? len stretom na?ej zmyslovosti s okolim, pri?om potrebujeme druhych ?udi na to, aby sme si porovnali ich zmyslove udaje s na?imi, a tak sa uistili o pravdivosti svojich poznatkov . Preto podstata ?loveka v?dy vy?aduje jednotu druhu : ide o druhovu podstatu, obsiahnutu v celku ?udskeho spolo?enstva . Feuerbach v?ak tymto senzualizmom a dorazom na ?udske zmysly nechce sk?za? do subjektivizmu, preto?e veri, ?e zmysly realne odra?aju vonkaj?iu poznate?nu skuto?nos?. Zmyslove udaje maju teda zaklad v prirode a realite.

Feuerbachova epistemologia ho privadza ku kritike nabo?enstva . Nabo?enstvo je viera, v ktorej ?lovek vstupuje do vz?ahu k svojej vlastnej druhovej podstate. Je zalo?ene na ur?itom vedomi nekone?na , ktore je druhovej podstate ?loveka vlastne. Je v?ak omylom, ak predikaty podstaty ?loveka personifikujeme do samostatnej bytosti - Boha . Bo?ie vlastnosti su len vlastnos?ami ?loveka, hyperbolizovane a vlastne jeho druhovej podstate. To ?udska podstata je v skuto?nosti nekone?na, ke? realizuje svoje mnohorake mo?nosti v dejinach . Pri?inou vzniku nabo?enstva je nevedome prianie by? sam Bohom - Boh je vlastne druhou polovicou na?ej ?udskej podstaty . Cele nabo?enstvo a generovanie bo?skeho mimo seba sameho treba odhali? ako nezrely omyl ?loveka zavisleho od nepochopenej prirody .

Feuerbachov senzualizmus a ateizmus mali nasledne vyznamny vplyv na filozofiu Karla Marxa , prostrednictvom ktoreho sa tento ateizmus stal su?as?ou ideologie socialistickeho robotnickeho hnutia .

K. Marx [ upravi? | upravi? zdroj ]

Bli??ie informacie v hlavnom ?lanku: Karl Marx

Zdrojmi Marxovej filozofie sa stali Hegelove nazory o dialektickom vyvine ducha , ?alej Feuerbachov antropologicky materializmus a nazory utopickych myslite?ov. Zakladajuc si na materializme, orientoval Marx svoju filozofiu politicky a prakticky , nako?ko bol kritikom sudobej ?a?kej situacie robotnickej triedy . Rozli?il v spolo?nosti socialnu zaklad?u a socialnu nadstavbu, pri?om nadstavbu vnimal ako doplnok dominantnej zakladne - myslenie a vedomie ( ?tat , idey , ideologie , zakony ) su toti? ur?ovane materialnymi ?ivotnymi podmienkami spolo?nosti :

• Socialna zaklad?a pozostava z 3 urovni - prirodne zdroje, pracovne sily a pracovne vz?ahy vo vyrobnom procese - praca socialnej zakladne produkuje nadhodnotu , ktoru si obvykle privlast?uje kapitalista , ?im vykoris?uje tych, ktori su skuto?ne zodpovedni za produkciu nadhodnoty.
• Kapitalizmus vytvara v?eobecnu nespokojnos? proletariatu ( robotnikov ) a sposobuje, ?e sa ?loveku praca odcudzuje, hoci by ho mala povodne obohacova? a posuva? v ?ivote dopredu. Preto je nutne prehodnotenie vlastnenia vyrobnych prostriedkov a nadhodnot - je nutny zlom, revolucia , ktorou sa prostrednictvom prvotnej diktatury proletariatu vybuduje socializmus a neskor komunisticka spolo?ensko- ekonomicka formacia. Revolucia je prirodzena, ke??e spolo?enska formacia sa v?dy rozvija len potia?, pokia? vyrobne vz?ahy poskytuju dostato?ny priestor pre pokrok vyrobnych sil. V sudobom kapitalizme v?ak u? vykoris?ovanim nastal ?as, ?e vyrobne sily nedisponuju ?iadnou nadhodnotou, ktoru vyprodukovali.

Zakladom komunistickej spolo?nosti ma by? socialna rovnos? , spravodlivos? a solidarita , spolo?ne vlastnictvo. Praca sa stane autentickym pre?ivanim vlastnych bytostnych sil a autentickym pretvaranim prirodneho a socialneho prostredia. Uplnym zru?enim sukromneho vlastnictva ka?dy ?len komunistickej spolo?nosti bude moc? u?iva? nadhodnotu, ktoru vyprodukoval alebo ktoru vyprodukovali ini ?lenovia v tejto rovnostarskej a beztriednej spolo?nosti.

F. Engels [ upravi? | upravi? zdroj ]

Bli??ie informacie v hlavnom ?lanku: Friedrich Engels

Friedrich Engels bol vyznamnym spolupracovnikom a sponzorom Karla Marxa . Marxove my?lienky tvoriace koncepciu tzv. historickeho materializmu doplnil o systematicke spracovanie ontologickej a epistemologickej problematiky . Jeho koncepcia byva ozna?ovana ako dialekticky materializmus . Engels Hegelovu dialektiku vyvoja ducha v dejinach nahradil dialektikou vyvoja hmoty , preto?e pova?uje hmotu za prvotny fakt objektivnej reality , zatia? ?o ducha a vedomie pova?uje za druhotne javy. Svet sa ako forma hmoty dialekticky vyvija od zakladnej urovne cez fyzikalnu , chemicku , biologicku a? po socialnu urove?. Vy??ie formy pohybu hmoty obsahuju tie ni??ie, av?ak nie su u? na ne redukovate?ne , ke??e novovzniknute entity a urovne vzi?li skokom a predstavuju nove bytie a celkom novy stav . V ramci gnozeologickeho stanoviska Engels uznava zasadnu poznate?nos? sveta, pri?om ?lovek je pozvany prekonava? vnutornu protire?ivos? faktov svojim neprestajnym poznavanim . Spolo?nos? ako produkt pohybu hmoty smerom k vy??im socialnym ?trukturam sa tie? sama vyvija, pri?om Engels rozli?uje historicke ?tadia v zavislosti od situacie socialnej zakladne a jej vz?ahu k socialnej nadstavbe - definuje pohyb od ?tadia prvotnopospolnej spolo?nosti cez triednu spolo?nos? a? po zavere?ny beztriedny komunizmus .

Novokantovstvo [ upravi? | upravi? zdroj ]

Bli??ie informacie v hlavnom ?lanku: Novokantovstvo

Novokantovstvo predstavuje scientisticky navrat k dedi?stvu klasickeho idealizmu a transcendentalizmu . ?asovo spada do obdobia druhej polovice 19. storo?ia a prvej polovice 20. storo?ia , pri?om bolo pestovane ako akademicka filozoficka rozprava na poprednych nemeckych univerzitach . Rozli?ujeme takto marbursku a badensku ?kolu:

1. Marburska ?kola ( Hermann Cohen , Paul Natorp , Ernst Cassirer ) sa upriamovala na Kantovu epistemologiu , najma na transcendentalne kategorie ako podmienky poznania . Zakladom vedy tu nie su len fakty , ale aj formy na?ho myslenia , pri?om poznavanie je nap??anim tychto foriem obsahom. ?udstvo kognitivne a transcendentalne kon?truuje svet a poznanie na zaklade svojich formujucich internych kategorii, pritomnych vo vlastnom poznavacom aparate . Zatia? ?o Cohen a Natorp pertraktovali transcendentalne zaklady mo?nosti poznania a tvorenia vedy, Cassirer sa venoval aj transcendentalnym podmienkam formovania ?udskej kultury ako takej.
2. Badenska ?kola ( Wilhelm Windelband , Heinrich Rickert ) sa sustredila na rozvoj Kantovej etiky a estetiky . Kriteria, ktorymi tvorime hierarchiu hodnot a mravnych noriem , su tu transcendentalnymi, apriornymi zakladmi na?ich etickych a estetickych hodnotiacich sudov . V?aka rozpoznaniu podmienok mo?nosti etickych a estetickych sudov sa za?ala nasledne profilova? nova filozoficka disciplina o hodnotach a hodnoteni - axiologia . A prave predstavitelia Badenskej ?koly sa stali jej prvymi systematickymi priekopnikmi.

Pragmatizmus [ upravi? | upravi? zdroj ]

Bli??ie informacie v hlavnom ?lanku: Pragmatizmus

Zdroje [ upravi? | upravi? zdroj ]

• Coreth, Emerich; Ehlen, Peter; Schmidt, Josef (2003), Filosofie 19. stoleti (1 vyd.), Olomouc: Nakladatelstvi Olomouc, ISBN 80-7182-157-8  
• Scruton, Roger (1991), Kratke dejiny novovekej filozofie (1 vyd.), Bratislava: Archa, s.r.o., ISBN 80-7115-023-1  
• Bockova, Anna; ?urajkova, Daniela; Feketeova, Katarina; Saka?ova, Zuzana (2004), Nauka o spolo?nosti: Priprava na maturity a prijimacie sku?ky na vysoke ?koly (3 vyd.), Bratislava: Slovenske pedagogicke nakladate?stvo ? Mlade leta, ISBN 8010003883  
• Storig, Hans Joachim (2000) [1950] (cs), Male d?jiny filosofie (7 vyd.), Kostelni Vyd?i: Karmelitanske nakladatelstvi, ISBN 8071925004  
• Kol. autorov (2002), Filosoficky slovnik (2 vyd.), Olomouc: Nakladatelstvi Olomouc, ISBN 80-7182-064-4