Mir
Mir pri poh?ade z raketoplanu Atlantis , 18. november 1995
Znak Miru
Udaje o stanici
Volaci znak:	Mir
Posadka:	3
?tart:	19. februar 1986 , 21:28:23 UTC
?tartovacia rampa:	Bajkonur , Kazachstan (LC-200)
Navrat:	23. marec 2001 , 05:59:36 UTC
Hmotnos? :	124 340 kg
D??ka:	19 m (od Zakladneho bloku k modulu Kvant-1 )
?irka:	31 m (od modulu Priroda k spojovaciemu modulu)
Vy?ka:	27,5 m (od modulu Kvant-2 k modulu Spektr )
Obytny priestor:	350 m³
Atmosfericky tlak :	cca 1 013 hPa
Perigeum :	354 km
Apogeum :	374 km
Sklon:	51,64°
Priemerna rychlos?:	27 700 km/h (7,7 km/s)
Doba obehu :	91,9 minut
Obletov za de?:	15,7
Po?et dni na orbite:	5 510 dni (15 rokov a 31 dni)
Po?et dni s posadkou:	4 592 dni
Po?et obletov:	86 331
?tatistiky z 23. marca 2001 (pokia? nie je uvedene inak) .
Zostava
Konfiguracia stanice Mir v maji 1996
Mir
Kozmonauticky portal

Mir ( rus. Мир ? svet alebo mier ) bola prva sovietska , resp. ruska permanentne obyvana kozmicka stanica . Zarove? bola prvou stanicou, ktora ne?tartovala jedinou raketou , ale jej komponenty - moduly - boli vyna?ane postupne. Bola vybudovana na obe?nej drahe prepojenim modulov Mir , Kvant-1 (typovy rad 37), Kvant-2 , Kristal , Spektrum , Priroda a DM , ktore do vesmiru ?tartovali oddelene v rokoch 1986  ?  1996 . Koncept Miru vznikol na zakladoch vesmirnych stanic Sa?ut , skor vypustenych a prevadzkovanych Sovietskym zvazom . Po?as programu Shuttle-Mir spojil rusky Mir svoje skusenosti s raketoplanmi Spojenych ?tatov americkych .

Tato kozmicka stanica predstavovala ve?ke a ?ive kozmicke vedecke laboratorium, ktore obsluhovali pilotovane transportne kozmicke lode Sojuz a automaticke nakladne lode Progress . Zasoby dodavali aj nav?tevujuce raketoplany , ktore tie? do?asne zva??ovali obytne a pracovne priestory. Po pripojeni raketoplanu vzniklo v tej dobe najva??ie umele kozmicke teleso s celkovou hmotnos?ou 250 ton . Celkovy po?et experimentov a pozorovani vykonanych na jeho palube bol vy?e 23 000. ^[1]

Mir bol ve?ky ako ?es? ?kolskych autobusov . Vnutri vyzeral ako labyrint plny hadic, drotov a vedeckych nastrojov, ako aj ka?dodennych predmetov, ako su fotografie, detske kresby, kni?ky a gitara. Be?ne v ?om ?ili traja ?udia, ale niekedy poskytol uto?isko a? ?iestim osobam, vratane prveho afganskeho kozmonauta menom Abdul Ahad Momand . Okrem troch kratkych obdobi bol Mir nepretr?ite obyvany do oktobra 1999 . Na palube Miru sa celkove vystriedalo 104 kozmonautov, z toho 62 cudzincov (inej ako ruskej narodnosti). ^[1] Riadiace stredisko Miru, CUP ( C entr u pravlenija kazmi?eskymi p oljotami), sidlilo v Koroljove ne?aleko Moskvy.

Cesta 15 rokov starej ruskej vesmirnej stanice skon?ila 23. marca 2001 , ke? bol Mir cielene navedeny do zemskej atmosfery . V nej z va??ej ?asti zhorel a jeho zvy?ky dopadli blizko Nadi ( Fid?i ) do Pacifiku . Na konci jeho ?ivotnosti sa objavili navrhy preda? ho sukromnym spolo?nostiam ako prve mimozemske televizne a filmove ?tudio, ale vybavenie sa spravalo prili? nespo?ahlivo, aby bolo ?alej pou?ite?ne.

Planovanie a vyvoj [ upravi? | upravi? zdroj ]

Mir nadvazoval na prve sovietske orbitalne stanice Sa?ut . Povodne sa uva?ovalo o vypusteni novej stanice ozna?ovanej ako Sa?ut 8 , ktora bude sice dokonalej?ia, ale ve?mi podobna predchadzajucim Sa?utom. Niektori odbornici uva?ovali aj o spojeni viacerych Sa?utov, ku ktorym by boli postupne pridavane laboratoria a zasobovacie lode. Stanica Mir sa napokon stala uplne inou, samostatnou stanicou, aj ke? vychadzala z kon?trukcie Sa?utov. Kon?trukteri zvolili modulovu koncepciu s jednym hlavnym blokom, ku ktoremu sa dal pomocou spojovacich uzlov pripoji? minimalne rovnaky po?et ?al?ich laboratorii. Toto rie?enie malo jednu obrovsku vyhodu ? konfiguraciu zakladne bolo mo?ne pod?a potreby meni? ?i dop??a? o ?al?ie ?asti.

Prvy navrh viacmodulovej orbitalnej stanice vytvoril v 70. rokoch kon?trukter Valentin P. Glu?ko . V roku 1976 padlo rozhodnutie vyvija? raketu RLA-135, z ktorej sa neskor stala nosna raketa Energija a dvojicu orbitalnych stanic predbe?ne ozna?ovanych ako DOS-7 a DOS-8 ( D olgovremennaja O rbitalnaja S tancija ? dlhodoba orbitalna stanica). Prva z nich sa neskor stala Mirom, druha mala by? planovany Mir-2, ktory bol napokon zlu?eny s americkym projektom Freedom a viedol k vystavbe Medzinarodnej vesmirnej stanice . Na rozdiel od stanic Sa?ut, ktore mali len dva spojovacie uzly, DOS-7 mala ma? a? ?tyri uzly, ?o zna?ne roz?irovalo mo?nosti jej vyu?itia. Neskor kon?trukteri pridali e?te ?al?ie dva uzly, tak?e stanica mohla su?asne prija? a? 6 nezavislych lodi. V tom istom roku padlo rozhodnutie o in?talacii ?tyroch bo?nych blokov na miesta ?tyroch uzlov.

Kon?trukcia [ upravi? | upravi? zdroj ]

Zakladny blok [ upravi? | upravi? zdroj ]

Bli??ie informacie v hlavnom ?lanku: Zakladny blok

Realne prace na kon?trukcii stanice e?te stale ozna?ovanej ako DOS-7 za?ala kon?truk?na kancelaria NPO Sa?ut v juli 1979 . Oproti predchadzajucim typom sa po?italo napriklad s novymi a va??imi solarnymi panelmi ?i s novym naviga?nym systemom Kurs. Pre Mir bol vyvinuty novy pristroj na ziskavanie kyslika z odpadovej vody ? Elektron a tie? system na odfiltrovanie oxidu uhli?iteho z atmosfery stanice, ktory bol pomenovany Vozduch . 21. oktobra 1980 boli stavebne prace pozastavene a nasledna revizia ukazala, ?e DOS-7 bude vyrazne ?a??i, ne? sa o?akavalo. To viedlo k rozhodnutiu umiestni? ?o najviac vybavenia do pridavnych modulov.

Prace na vystavbe stanice sa obnovili v januari 1982 , ale pribli?ne o rok boli preru?ena, preto?e paralelne be?iace projekty stavby ruskeho raketoplanu Buranu a jeho nosnej rakety Energije sa ukazali by? finan?ne prili? naro?ne. Po vyrie?eni problemov s peniazmi revizia opa? ukazala pre?a?enie stanice, tentoraz a? o 100 a? 4 500 kg. Okrem ?al?ich presunov zariadenia na ine moduly sa zmenila predpokladana draha stanice na energeticky menej naro?nu, aby bola raketa Proton schopna na ?u naklad dosta?. V priebehu vyvojovych prac sa vykonavali testy na celkove ?trnastich prototypoch stanice.

Zakladny modul DOS-7 dokon?ili v decembri 1984 a 6. maja 1985 previezli na kozmodrom Bajkonur , kde sa mali realizova? zavere?ne testy. Prvy datum ?tartu Zakladneho bloku stanovili na 16. februara 1986. Nieko?ko desiatok sekund pred ?tartom v?ak riadiace stredisko stratilo spojenie s modulom a preto sa ?tart odvolal. Modul uspe?ne od?tartoval o ?tyri dni neskor s nosnou raketou Proton K .

Vyvoj ostatnych modulov [ upravi? | upravi? zdroj ]

Pod?a povodnych predstav firmy NPO Energija sa mali k Zakladnemu bloku pripoji? sedemtonove moduly, ktore by boli vyna?ane raketou Sojuz a ?asom pravidelne obmie?ane. Tento navrh bol neskor nahradeny navrhom dvadsa?tonovych modulov s ozna?enim 37K. Prvy z tychto modulov, 37KE, mal by? povodne vyslany k stanici Sa?ut 7 , ktora isty ?as obiehala Zem zarove? s Mirom, no vzh?adom na ?asovy sklz sovietski predstavitelia prijali rozhodnutie posla? modul rad?ej na Mir. Podobne ako Zakladny blok, aj 37KE najprv prekra?oval svojou hmotnos?ou nosnos? rakety Proton. Po redukcii vybavenia a paliva sa jeho ?tartovacia hmotnos? ustalila na 22 797 kg. Po technickych problemoch napokon modul 37KE pomenovany Kvant od?tartoval v marci roku 1987. K Miru ho doviedol ?aha?, ale kvoli predchadzajucim neuspe?nym pokusom o pripojenie spotreboval prive?a paliva a nebol riadene navedeny do atmosfery.

?al?ie moduly sa podobne ako Kvant mali sklada? z dvoch ?asti ? z vlastneho modulu a z kozmickeho ?aha?a, ktory sa po pripojeni modulu k stanici mal od neho oddeli? a zhorie? v atmosfere. Tento plan bol nakoniec zamietnuty ako neekonomicky. Po odstraneni ?aha?a z tretieho vyvijaneho modulu 37KD vzrastli mo?nosti jeho vyu?itia a? o dve tony vybavenia. U? vyrobene ?aha?e boli rozobrane a zakomponovane do novych modulov. V oktobri 1984 bola schvalena vyroba ?tyroch ve?kych modulov s ozna?enim 77KSD. Tie boli neskor pomenovane ako Kvant-2, Kristall, Spektr a Priroda. Ich ?tarty mali nasledova? kratko po ?tarte modulu Kvant, ale postupne sa ome?kavali za terminmi. Niektore moduly sa dostali do vesmiru a? s nieko?koro?nym oneskorenim. Na ich vystavbu, sku?ky a vypustenie doliehali predov?etkym vtedaj?ie finan?ne a technologicke podmienky. ^[2]

Napriek povodnemu predpokladu, ?e v?etky moduly stanice budu vypustene v priebehu dvoch rokov a celkova doba ?innosti stanice dosiahne 6 rokov, posledny modul od?tartoval do vesmiru a? desa? rokov po vypusteni prvej ?asti stanice.

Moduly [ upravi? | upravi? zdroj ]

Kozmicka stanica Mir sa skladala z tychto modulov:

Zakladny blok

Obytny a riadiaci modul, prvy modul stanice. Kon?truk?ne sa skladal zo ?tyroch zakladnych ?asti: prechodoveho useku, pracovneho useku, pristrojoveho useku a z prechodovej komory. Bol dlhy 13,13 m, jeho maximalny priemer bol 4,15 m, a pri ?tarte va?il pribli?ne 21 ton. Gu?ovity modul s paticou vo?nych uzlov slu?il zarove? ako prechodova komora pre vystup kozmonautov do otvoreneho vesmiru . Z modulu vychadzali dve kridla solarnych panelov s celkovym rozpatim 75 m², ku ktorym sa v roku 1987 pridalo ?al?ich 22 m².

Kvant-1

Astrofyzikalny modul pozostavajuci z laboratorneho useku, prechodovej komory a externeho useku pristrojov. Laboratorny usek mal tvar valca a vpredu prechadzal do konickej ?asti s aktivnym spojovacim uzlom. Z opa?nej strany bol potom ohrani?eny gu?ovym dnom. Hlavnu ?as? vedeckeho vybavenia modulu Kvant predstavovalo medzinarodne observatorium Rontgen s celkovou hmotnos?ou 800 kg. D??ka celeho modulu bola 5,8 metra a jeho hmotnos? 11 050 kg.

Kvant-2

Modul ur?eny na vybavenie palivom, spotrebnymi latkami, a dovybavenie Miru zariadenim, ktore pre prive?ku hmotnos? nemohlo od?tartova? v Zakladnom bloku. Jeho kon?trukcia je odvodena od transportnej kabiny povodne ur?enej pre vojenske stanice Almaz . Modul sa skladal z troch hermetizovanych ?asti: z nakladnej s pristrojmi, pozorovacej vedeckej a ?pecialnej prechodovej kabiny. Nachadzali sa v ?om aj komora pre vystup do otvoreneho priestoru , system regeneracie pitnej vody a sprchovaci kut. Modul bol dlhy 12,4 m, ?iroky 4,35 metra (v maximalnom priemere) a va?il 18,5 tony. Niesol dve kridla solarnych panelov s celkovou plochou 53 m².

Kristall

Technologicky modul. Bol ur?eny na vedecke a technologicke pokusy, ako aj na spojenie s raketoplanom Buran , ku ktoremu v?ak nikdy nedo?lo. Skladal sa z dvoch hermetizovanych ?asti a mal d??ku 11,9 metra. Jeho maximalny priemer bol 4,35 metra a va?il 19 640 kg. Nachadzali sa v ?om tie? schranky s pristrojmi a potravinami. Niesol dve kridla solarnych panelov s plochou 70 m². Okrem uzlu na pripojenie k Miru a uzlu na spojenie s raketoplanom mal e?te treti uzol, ku ktoremu sa mal pripoji? modul vykonavajuci astronomicke pozorovania.

Spektr

Modul slu?iaci na pozorovanie Zeme , najma prirodnych zdrojov a atmosfery . Bol vybaveny ruskymi aj americkymi pristrojmi. V okamihu ?tartu mal hmotnos? 23 500 kg, z ?oho na samotny modul bez zasob a pohonnych hmot pripadlo 19 640 kg. Obsahoval vybavenie pre atmosfericky prieskum, technologicke experimenty, monitorovanie a sledovanie atmosfery Zeme a monitorovanie rontgenoveho a gama ?iarenia . Mal d??ku 12 metrov a maximalny priemer 4,35 m. Niesol a? ?tyri slne?ne panely.

Docking Module (DM)

Modul zais?ujuci spojenie s americkym raketoplanom , preto?e spojenie cez modul Kristall bolo komplikovane. Cez DM sa mohla s Mirom spoji? aj lo? Sojuz . Jeho vedecke vybavenie bolo minimalne. Modul dosahoval d??ku 4,7 metra a pripajali sa k nemu dva solarne panely , z toho jeden ?isto ruskej vyroby, druhy bol vysledkom americko-ruskej spoluprace.

Priroda

Modul pre dia?kovy prieskum Zeme . Prebiehalo na ?om meranie primesi roznych latok v atmosfere, sledovanie globalnej tepelnej vymeny, pozorovanie cirkulacie mrakov , meranie erozie , radioaktivity , monitorovanie ekologickej situacie a i. Jeho d??ka bola 12 m, priemer 4,35 m a hmotnos? 19 700 kg. Modul niesol tie? va??ie mno?stvo americkych pristrojov. Nebol vybaveny solarnymi panelmi a do priletu k Miru mu elektricku energiu zais?ovalo 168 baterii. Po spojeni s Mirom sa pripojil na jeho energeticke zdroje a baterie sa nalo?ili do lode Progress, v ktorej spolu s ostatnym odpadom zhoreli v atmosfere.

Prielezy medzi modulmi mali jednotny priemer 0,8 metra. Manevrovanie ka?deho modulu na drahe, jeho pribli?enie a spojenie s orbitalnym komplexom Mir zais?oval system slu?obnej a motorovej sekcie. Spajanie trvalo 22 minut a uskuto??ovalo sa na vysokej obe?nej drahe. Pri?ahovanie modulov k stanici a hermetizaciu zabezpe?ili spojovacie sustavy. ^[3]

Preh?ad modulov [ upravi? | upravi? zdroj ]

Modul	Datum ?tartu	Nosna raketa	Datum pripojenia	Hmotnos? modulu	Sojuz	Nakres	Poloha modulu v konfiguracii s Mirom
Zakladny blok	19. februar , 1986	Proton 8K82K	N/A	20 100 kg	N/A
Kvant-1	31. marec , 1987	Proton 8K82K	~ 9. april , 1987	10 000 kg	TM-2
Kvant-2	26. november , 1989	Proton 8K82K	6. december , 1989	19 640 kg	TM-8
Kristall	31. maj , 1990	Proton 8K82K	10. jun , 1990	19 640 kg	TM-9
Spektr	20. maj , 1995	Proton 8K82K	1. jun , 1995	19 640 kg	TM-21
Docking Module	12. november , 1995	Atlantis ( STS-74 )	15. november , 1995	6 134 kg	TM-22
Priroda	23. april , 1996	Proton 8K82K	26. april , 1996	19 000 kg	TM-23

Palubne systemy [ upravi? | upravi? zdroj ]

Kontrolny a riadiaci system: Jeho zaklad predstavovalo 7 po?ita?ov , ktore umo?nili maximalne automatizova? riadenie letu, ?innos? palubnych systemov a vedecke aparatury. S palubnou automatikou boli spojene tie? pulty povelovej a vystrahovej signalizacie, riadenie motorovych jednotiek, systemov elektrickeho zasobovania, regeneracie vody , termoregulacie a zaistenie vystupu kozmonautov do otvoreneho priestoru.

System riadenia letu: Ulohou tohoto systemu bolo udr?iava? stanicu v po?adovanej polohe a orientacii. System prijimal udaje zo snima?ov uhlovych rychlosti ( akcelerometrov ), slne?nych a astronaviga?nych snima?ov, infra?ervenych snima?ov a optickych zameriava?ov. Vyznamnou novinkou v systeme orientacie bolo pou?itie gyroskopickych stabilizatorov.

Motorovy system : Vlastny motorovy system tvorili dva hlavne motory s ?ahom 2943 N . Pou?ivali sa pri korekciach obe?nej drahy. Okrem toho stanica obsahovala e?te 32 malych reaktivnych motorov s ?ahom 137,3 N. V?etky motory spa?ovali jednotnu pohonnu zmes so spolo?nej nadr?e. Motory boli umiestnene na ?astiach modulov nazyvanych pristrojove useky.

Energeticke systemy: Primarnym zdrojom elektrickej energie boli solarne panely pracujuce na baze arzenidu galiteho . V?aka snima?om polohy Slnka boli v?dy automaticky orientovane na Slnko. Tento primarny zdroj sa napajal na system paralelne pripojenych akumulatorovych baterii, ktore bezprostredne napajali palubnu rozvodnu sie? s jednosmernym napatim 28,5 V . Ak bolo treba zvy?i? vykon elektrickej siete, zapajali sa aj zalo?ne baterie.

System termoregulacie: Rovnaku teplotu a vlhkos? vzduchu na Mire udr?iavali citlive kontrolne snima?e, bloky systemu automatickej a ru?nej regulacie, vykonne pristroje a zariadenie odvadzajuce do kozmickeho priestoru odpadove teplo . Teplota sa mohla meni? v rozsahu 18 a? 28 °C , relativna vlhkos? vzduchu v rozsahu 30 a? 70 % a atmosfericky tlak 1066,4 hPa a? 1293 hPa.

System zabezpe?enia ?ivotnych podmienok: Hlavnu zasobu vody predstavovala voda privezena zo Zeme zakonzervovana pomocou ionov striebra a uskladnena v desa?litrovych nadr?iach. ?al?ia voda sa ziskavala z atmosferickej vlhkosti. Denny prijem vody na kozmonauta bol 2 litre. Dehydrovane potraviny sa skladovali v mrazni?ke pri teplote a? ?10 °C. Dr?alo sa v nej asi 40 kg roznych produktov vratane chleba , ovocia , zeleniny , ?aju a kavy . Na palube existovalo tie? ?umyvadlo“ tvorene gu?ovym pla??om s vyrezmi pre ruky a tvar. Pridel vody na umyvanie na osobu bol len 0,3 litra denne, ako umyvaci prostriedok sa va??inou pou?ivali navlh?ene ?pongie. Na udr?bu ?istoty stanice slu?il vysava? a vlhke prachovky. Toaleta pripominala pozemsku toaletu, kvoli mikrogravitacii pracovala na podtlakovom principe. Tento koncept sa vyu?iva aj dnes na Medzinarodnej vesmirnej stanici .

Posadka [ upravi? | upravi? zdroj ]

Na palube Miru mohlo spolo?ne pracova? a? ?es? kozmonautov, va??inou v?ak ich po?et nebol vy??i ako traja. Dopravu im zabezpe?ovali kozmicke lode Sojuz-TM alebo Sojuz-T , material nakladne lode Progress a Progress M . Neskor zais?ovali zasobovanie a vymenu ?lena posadky aj americke raketoplany . Prva, dvoj?lenna posadka vstupila na Mir 15. marca 1986, posledna ho opustila 15. juna 2000.

Typicky denny program posadky [ upravi? | upravi? zdroj ]

Kozmonauti sa riadili moskovskym ?asom s tym rozdielom, ?e sa neprechadzalo na letny ?as .

• 08:00 ? prebudzanie, ranna toaleta, in?pekcia stanice
• 09:00 ? ra?ajky
• 09:40 ? za?iatok prace, cvi?enie, komunikacia so Zemou
• 14:00 ? obed
• 15:00 ? praca, cvi?enie, komunikacia so Zemou
• 19:00 ? ve?era, priprava prace na ?al?i de?
• 21:30 ? vo?ny ?as
• 23:00 ? za?iatok spanku ^[4]

V pripade mimoriadne silnych slne?nych erupcii mali kozmonauti pracovnu dobu obmedzenu a museli travi? viac ?asu v sukromnych kojach, ktore boli lep?ie odtienene vo?i slne?nej radiacii.

Kvoli vyskumu, monta?i, ale aj roznym opravam museli kozmonauti niekedy vystupi? v skafandroch z Miru do otvoreneho vesmiru . Celkovy po?et vystupov do kozmu bol 78 v suhrnnom trvani 359 hodin. ^[1]

Priebeh letu [ upravi? | upravi? zdroj ]

1986 [ upravi? | upravi? zdroj ]

Zakladny blok bol na obe?nu drahu vypusteny 19. 2. 1986 s nosnou raketou Proton K. V datume ?tartu sa niektore zdroje od seba li?ia, lebo hoci Zakladny blok od?tartoval 19. februara o 21:28 svetoveho ?asu, na kozmodrome Bajkonur bol v tom ?ase u? 20. februar. ^[5] Z vychodiskovej obe?nej drahy sa stanica vlastnymi motorickymi manevrami dostala 7. marca toho isteho roku na pracovnu obe?nu drahu. Povodne plany sovietskych in?inierov hovorili o tom, ?e by v?etky vedecke moduly zamierili do kozmu v najbli??ich dvoch rokoch. Nakoniec ale, predov?etkym vinou technickych a rozpo?tovych problemov, do?lo k tomu, ?e posledny z modulov vzlietol a? 10 rokov po ?tarte Zakladneho bloku stanice.

Spo?iatku sa Zakladny blok pohyboval po zna?ne excentrickej drahe (171 ? 302 km v de? vypustenia), neskor sa draha upravovala a 26. marca 1986 bol rozdiel medzi apogeom a perigeom iba 20 km (priemerna vy?ka 348 km). 15. marca 1986 sa nad Atlantickym oceanom spojila so Zakladnym blokom transportna lo? Sojuz T-15 , ktora od?tartovala z Bajkonuru 13. marca . Po kontrole hermetickosti spoja kozmonauti Leonid Denisovi? Kizim a Vladimir Alexejevi? Soloviov pre?li do stanice ako jej prva zakladna posadka. Let Sojuz T-15 nemal ve?a vedeckych cie?ov. Ulohou kozmonautov bola hlavne previerka systemov stanice a ich uvedenie do funkcie. V tom ?ase bola v obytnej ?asti stanice teplota 24 °C a tlak 1147 hPa. 21. marca sa ku komplexu pripojila i zasobovacia lo? Progress 25 . Kozmonauti sku?ali okrem ineho aj rozne sposoby riadenia komplexu, novy system radioveho spojenia a vyfotografovali tie? Halleyovu kometu . Prva posadka opustila stanicu 5. maja . Po ukon?eni 51-d?oveho pobytu na stanici Mir v?ak lo? Sojuz T-15 nepristala hne? na Zemi, ale preletela ku kozmickej stanici Sa?ut 7 a spojila sa s ?ou. Takyto prelet medzi dvoma stanicami sa uskuto?nil po prvykrat v historii kozmonautiky.

V obdobi od 5. maja do 26. juna ostala stanica bez posadky. 22. maja vzlietla k Miru bezpilotna lo? Sojuz TM-1. Jej automaticka misia bola zakon?ena uspe?nym pristatim e?te pred navratom kozmonautov. 26. juna sa na stanicu vratili Kizim a Solovjov a zostali tam a? do 16. jula . Suhrnny ?as, ktory prva posadka stravila na Mire, bol 70 dni, 10 hodin a 57 minut. ^[6] Ich odchodom sa za?alo posledne obdobie bez posadky, ktore ukon?il prilet Jurija V. Romanenka a Alexandra I. Lavejkina 7. februara 1987 .

1987 [ upravi? | upravi? zdroj ]

Za?iatkom roka 1987 zlyhala nosna raketa Proton vyna?ajuca do kozmu komunika?nu dru?icu Lu? , ktora mala zlep?i? mo?nosti spojenia Miru s riadiacim strediskom v Kaliningrade. V priebehu roku 1987 sa na Mire vystriedali 4 stale posadky a k Zakladnemu bloku bol pripojeny modul Kvant. Tuto udalos? sprevadzalo mno?stvo problemov. Pre pripad mo?nej havarie sedeli ?lenovia posadky Romanenko a Lavejkin po?as spojovacieho manevru v transportnej lodi Sojuz oble?eni v skafandroch. Pri prvom pokuse o spojenie sa obe telesa minuli o 10 metrov. 9. aprila prebehol druhy pokus: astrofyzikalny modul sa zachytil o spojovaci uzol stanice, nedo?lo v?ak k pevnemu mechanickemu spojeniu. Pri elektromechanickom pri?ahovani modulu sa posun zastavil vo vzdialenosti 375 mm z potrebnych 384 mm. O dva dni neskor riadiace stredisko rozhodlo o neplanovanom vystupe vtedaj?ej posadky, Romanenka a Lavjejkina, do otvoreneho priestoru. Kozmonauti preru?kovali k zadnej ?asti stanice a okolo 20:43 UT oznamili riadiacemu stredisku, ?e plochy oboch spojovacich uzlov asi o centimeter nedoliehaju. Po vyskrutkovani spojovacej ty?e Kvantu a vzdialeni telies sa zistilo, ?e pri?inou bol textilny vak ? pod?a jedneho zdroja sa?ok s hygienickymi potrebami ^[7] , pod?a ineho vak s odpadom ^[8] , ktory sa tam nedopatrenim dostal. Kozmonauti predmet odstranili a o?istili spojovacie plochy. Nasledne, ako prvi ?udia v historii, priamo sledovali automaticke spojenie modulov. Po troch hodinach a 40 minutach vystup do otvoreneho priestoru skon?il. Kozmonauti potom postupne o?ivovali modul Kvant, v ktorom za?ali prebieha? prve experimenty a pozorovania.

Ke? sa v maji s Mirom spojila nakladna lo? Progress-30, po prvykrat v historii kozmonautiky tak vznikol komplex zlo?eny zo ?tyroch telies (Zakladny blok ? Kvant ? Sojuz TM-2 ? Progress-30). 9. juna za?alo medzinarodne observatorium Rentgen pozorova? vybuch znamej supernovy SN 1987A . V juni tie? kozmonauti J. Romanenko a A. Lavejkin nain?talovali solarny panel s celkovou plochou 22 m². 22. jula od?tartovala kozmicka lo? Sojuz TM-3, ktorej posadku tvorili Alexandr Viktorenko a Alexandr Alexandrov . Po navrate lode na Zem sovietski predstavitelia oznamili, ?e Mir bude trvalo osidleny a posadky sa budu strieda? priamo za prevadzky. ^[9] Predtym priletu novej posadky v?dy predchadzal odlet starej. Pod?a noveho planu mali na kratke obdobie su?asne pracova? na Mire predchadzajuca a nasledujuca posadka.

1988 ? 1989 [ upravi? | upravi? zdroj ]

V roku 1988 sa na Mire vystriedalo 12 kozmonautov. Medzi nimi aj prvy afgansky kozmonaut Abdul Ahad Momand . Pokra?ovala praca predov?etkym vo vedeckych experimentoch: priprava polovodi?ovych materialov, geofyzikalne experimenty, dia?kovy prieskum Zeme, fotografovanie oblohy v ultrafialovej oblasti spektra , sledovanie zdravotneho stavu a pracovnych schopnosti kozmonautov a ine. 26. februara , 3. juna a 20. oktobra prebehli vystupy do otvoreneho priestoru. Na poslednom z nich bolo zaujimave to, ?e skafandre kozmonautov Titova a Manarova neboli v autonomnom re?ime, ale boli pripojene na palubny system zabezpe?enia ?ivotnych podmienok. Treti ?len posadky, Poljakov, bol po?as vystupu v navratovom module lode Sojuz-TM 6 . Ak by nastala nejaka havaria, mohol sa okam?ite oddeli? od stanice a prista?. Tento postup bol v pripade nebezpe?nych operacii pou?ity viackrat.

V obdobi od 26. aprila do 7. septembra 1989 bola stanica opa? bez posadky, preto?e sa zdr?ala vyroba ?al?ich vedeckych modulov. Po?as tohto obdobia zasobovacia lo? Progress-41 naviedla Mir na vy??iu obe?nu drahu. Samotnej lodi v?ak u? nezostaval dostatok pohonnych hmot na riadene navedenie do atmosfery a tak po ?tyroch d?och vstupila do zemskej atmosfery neriadene. ^[10]

Posadka sa vratila na stanicu v kozmickej lodi Sojuz TM-8 . Tvorili ju Alexandr Viktorenko a Alexandr Serebrov . Pri stretavani so stanicou nastali komplikacie a z dvadsa?metrovej vzdialenosti musela posadka pripoji? lo? ru?nym riadenim. Ke??e manever sa neplanovane odohraval nad no?nou stranou Zeme, museli si spojovaci uzol osvet?ova? svetlometom. Po spojeni posadka o?ivila a skontrolovala stanicu a vylo?ila zasoby z nakladnej lode Progress M-1.

Jednou z najvyznamnej?ich udalosti tohoto roka je pripojenie modulu Kvant-2, ktory od?tartoval 26. novembra . ?tart komplikovali technicke problemy s naviga?nym systemom Miru Kurs . Navy?e sa kratko po ?tarte zistilo, ?e jeden z dvoch slne?nych panelov sa neotvoril uplne. Neskor sa ho podarilo otvori?. 2. decembra prebehol neuspe?ny pokus o pripojenie modulu k stanici. Po?as stretavacieho manevru toti? zlyhalo 6 gyroskopov stanice. Na druhy pokus, 6. decembra sa modul uspe?ne pripojil ku komplexu. Modul obohatil stanicu o komoru na vystup do otvoreneho priestoru, system regeneracie pitnej vody a vzduchu , sprchovaci kut a ?al?ie vybavenie.

1990 ? 1995 [ upravi? | upravi? zdroj ]

Za?iatkom roku 1990 vykonali Viktorenko a Serebrov tri vystupy do otvoreneho priestoru. Po?as tretieho vystupu po prvykrat vysku?ali novu prechodovu komoru v module Kvant-2 a otestovali nove skafandre typu Orlan . 1. februara bolo po?as ?al?ieho vystupu odsku?ane kozmicke kreslo Ikaros , ktore umo??uje kozmonautovi pohybova? sa nezavisle od kozmickej lode alebo stanice. NASA vyvinula podobne zariadenie ozna?ovane ako MMU , ale rovnako ako MMU, ani Ikaros sa napokon v praxi nepou?ival.

11. februara od?tartovala k Miru lo? Sojuz TM-9 s novou posadkou, ktoru tvorili Anatolij Soloviov a Alexandr Balandin . Vo vesmire zistili po?kodenie tepelnej izola?nej vrstvy na povrchu navratoveho modulu, ktora ich mala chrani? pred extremnymi teplotami. Po spojeni s Mirom preto uskuto?nili opravarsky vystup, ktory trval rekordnych 7 hodin 16 minut. Pri navrate nastal problem s uzavretim krytu prechodovej komory v module Kvant-2. Z tohto dovodu sa museli vrati? cez staru komoru v Zakladnom bloku.

31. maja 1990 od?tartoval modul Kristall, ktory sa spojil s komplexom na druhy pokus. 8. januara 1994 na stanicu priletel lekar a kozmonaut Valerij Po?akov a na Zem sa vratil o 437 dni neskor. Doteraz je dr?ite?om rekordu v najdlh?om nepreru?enom pobyte vo vesmire. Prvenstvo v najdlh?om pobyte na stanici Mir patri Sergejovi Avdejevovi . Tento rusky kozmonaut pri troch letoch v rokoch 1992 a? 1999 stravil vo vesmire spolu 747 dni. ^[11]

3. oktobra 1994 k Miru po prvykrat vycestoval europsky kozmonaut, Nemec Ulf Merbold . Bol nielen prvym Europanom na palube Miru, ale aj prvym Europanom na palube raketoplanu. Koncom roku sa na Mir v lodi Sojuz TM-11 dostal aj prvy reporter vo vesmire ? ?tyridsa?osemro?ny Japonec Tojohiro Akijama . Niesol si so sebou ?es? kamier a ?tyridsa? hodin prazdnych pasiek. ^[12]

14. marca 1995 sa za?ala spolupraca na Mire medzi Ruskom a USA . Vo vesmirnej lodi Sojuz TM-21 okrem ruskych pilotov sedel aj americky astronaut Norman Earl Thagard . Tym sa stal prvym Ameri?anom, ktory letel v ruskej vesmirnej lodi. ?tart sposobil na rampe problemy a tie vyustili do men?ieho po?iaru. Thagard sa vratil na Zem raketoplanom Atlantis s misiou STS-71 po 115-d?ovom lete. Atlantis bol prvy raketoplan, ktory sa spojil s Mirom ( 29. juna 1995 o 13:00 UT). Pri odpojeni raketoplanu sa oddelila aj lo? Sojuz TM-21 s posadkou Miru, ktora mala odlietajuci raketoplan so stanicou fotografova?. Vo chvili, ke? stanica ostala bez posadky, v?ak hlavny po?ita? zlyhal a spolu s nim aj stabiliza?ny a orienta?ny system. Kozmonauti po navrate tuto poruchu odstranili.

Po nieko?koro?nej prestavke bol Mir roz?ireny a? v maji 1995, kedy sa ku komplexu pripojil modul Spektr. Pre pripad, ?e by sa pripojenie na prvy pokus nevydarilo, bol modul navrhnuty tak, aby mohol lieta? samostatne vo vesmire e?te 90 dni. Modul mal vo vybave tie? ?tyri solarne panely.

12. novembra 1995 od?tartoval raketoplan Atlantis na misiu STS-74 , ktory v nakladovom priestore niesol spojovaci modul DM. 15. novembra sa modul stal su?as?ou komplexu.

1996 ? 1998 [ upravi? | upravi? zdroj ]

22. marca 1996 priviezol raketoplan Atlantis na palubu Miru prvu americku astronautku, Shannon Lucidovu , ktora tam ostala dlh?iu dobu.

23. aprila 1996 sa do vesmiru vydala posledna ?as? komplexu, modul Priroda. Po jeho ?tarte sa vyskytol problem s dodavkou elektrickej energie. Po uspe?nom spojeni bol komplex kone?ne kompletny.

26. februara 1997 vypukol na palube Miru po?iar . Pri?inou bolo vzplanutie zariadenia slu?iaceho na regeneraciu vzduchu. Kozmonauti Valerij Korzun a Alexandr Kaleri po?iar okam?ite zaregistrovali a nasadili si plynove masky. Pod?a americkeho ?lena posadky Linengera plamene siahali do vy?ky 1 a pol metra a navy?e blokovali pristup do lode Sojuz, ktorou mali v pripade nebezpe?enstva uniknu? zo stanice. Po ?tvr?hodine sa podarilo po?iar uhasi?, ale stanica bola plna ?ierneho dymu. Nasledne sa vyskytlo mno?stvo poruch: zlyhala aparatura na filtraciu vzduchu aj system orientacie solarnych panelov. Za?iatkom aprila za?ala unika? chladiaca kvapalina zo systemu modulu Kvant-2. Kozmonauti museli zmeni? orientaciu stanice, aby bol po?kodeny modul zatieneny pred slne?nym ?iarenim ?al?imi modulmi a tak sa zabranilo jeho prehriatiu.

NASA bola rozhor?ena z pretrvavajucich problemov a tie? z toho, ?e ju o po?iari na stanici informovali a? po nieko?kych hodinach napriek tomu, ?e v tom ?ase sa na jej palube nachadzal americky astronaut. Nasledujuci rok uva?ovala o tom, ?i je bezpe?ne posiela? na Mir americkych astronautov. Veduci strediska letov v Kor?ove prehlasil, ?e USA problemy prili? dramatizuju a situacia na palube nie je nijako mimoriadna ani nebezpe?na. A? potom, ?o 21. marca vysvitlo, ?e kozmonautovi Lazutkinovi vnikol pri oprave chladiaceho systemu do oka glykol , Rusko prvykrat pripustilo, ?e va?ne uva?uje o evakuacii posadky. ^[13]

Zra?ka s Progressom [ upravi? | upravi? zdroj ]

Za najhor?i a najnebezpe?nej?i problem, aky kedy Mir postihol, sa pova?uje zra?ka s nakladnou lo?ou Progress M-34 . Ku kolizii do?lo 25. juna 1997 v ?ase 11:20 SEL?. De? predtym bol Progress odpojeny od stanice. 25. juna sa posadka pokusila pri ru?nom navadzani o opatovne spojenie, aby sa preverila funk?nos? noveho naviga?neho systemu TORU . Lo? v?ak namiesto toho narazila do vedeckeho modulu Spektr, najprv do jeho solarnych panelov, v ktorych ostala asi 40 cm diera, potom do samotneho modulu, ktory ?a?ko po?kodila. Pod?a niektorych zdrojov to bolo vinou kozmonautov Vasilija Ciblijeva a Alexandra Lazutkina , ktori zrejme v dosledku prepracovania a unavy Progress zle naviedli. Ini za pri?inu pova?uju zlyhanie navadzacieho systemu Progressu. Naraz sposobil dekompresiu modulu Spektr ? z modulu za?al unika? vzduch. Len zazrakom nedo?lo k obetiam na ?ivotoch. Mir tak pri?iel o jeden zo svojich modulov, ktory musela posadka nudzovo uzavrie? a pre?a? kable zais?ujuce 40 % elektrickej energie. Z desiatich solarnych panelov pri?iel Mir hne? o ?tyri umiestnene na module Spektr, ktore navy?e patrili medzi najnov?ie a najvykonnej?ie. Spolu s modulom stratili tie? mno?stvo americkych a ruskych experimentov a tie? kajutu a v?etky osobne veci vtedaj?ieho americkeho ?lena posadky, Michaela Foaleho .

Nasledky tejto kolizie ustili do mno?stva ?al?ich poruch v chode stanice. 27. juna sa stanica na viac ne? hodinu vymkla spod kontroly. 3. jula nastali problemy so stabiliza?nym systemom. Kvoli pokusu o opravu Spektra ho museli kozmonauti odpoji?, ale tym sa Mir oto?il do nevhodneho uhla a na jeho solarne panely dopadalo e?te menej energie ako predtym. Kozmonauti napokon nato?ili Mir do spravnej polohy pomocou manevrovacich rakiet. Nastala tie? porucha kyslikoveho systemu Elektron . Planovany vystup ohrozili aj kardiovaskularne problemy velite?a Ciblijeva. Napokon bolo rozhodnute, ?e do kozmu vystupi a? ?al?ia posadka.

Ruski ?pecialisti vypracovali plan na aspo? ?iasto?nu obnovu modulu Spektr, ktory pod?a v?etkeho nepri?iel o v?etok vzduch, ale tlak v ?om bol nebezpe?ne nizky. Na zasobovacej lodi Progress M-35 (?tart 5. jula pripojeny ku stanici o dva dni neskor) dodali na Mir nieko?ko ?pecialnych su?iastok, ktore umo?nili prepoji? kable zo slne?nych baterii Spektra s elektroin?talaciou Miru. Nova posadka, Anatolij Soloviov a Pavel Vinogradov , pri vystupe do otvoreneho priestoru nain?talovala spojovacie su?iastky medzi Mirom a Spektrom.

1998 ? 2001 [ upravi? | upravi? zdroj ]

2. juna 1998 od?tartoval raketoplan Discovery na misiu STS-91 . I?lo o deviatu a poslednu misiu, ktorej cie?om bola vesmirna stanica Mir. Raketoplanom sa na Zem vratil astronaut Andrew Thomas . 15. juna 2000 opustila Mir posledna stala posadka, Sergej V. Za?otin a Alexandr J. Kaleri . Tri dni predtym absolvovali posledny vystup do kozmu, ktory trval 4 hodiny 52 minut. Pri vystupe demontovali vedecke pristroje, ktore boli umiestnene na vonkaj?ej ?asti stanice. Nepotrebne vybavenie a odpadky nalo?ili do lode Progress M1-2, potrebny naklad a vzorky umiestnili na palubu svojej navratovej lode Sojuz-TM 30 . O 19:10 UT bol uzavrety prielez medzi Sojuzom a Mirom, o 21:24:49 UT sa posledny Sojuz oddelil od stanice. 15. oktobra ho nasledoval aj Progress M 1-2. V ?ase od 2. oktobra do 25. oktobra bola stanica riadena zo Zeme. Ku koncu roka stracalo riadiace stredisko so stanicou spojenie. 30. decembra 2000 vydala Vlada Ruskej federacie nariadenie organizacii Roskosmos , aby zaistila bezpe?ne stiahnutie komplexu z obe?nej drahy.

Zanik stanice [ upravi? | upravi? zdroj ]

24. januara 2001 v 04:28:42 UT z Bajkonuru od?tartovala nakladna lo? Progress M1-5 s nakladom 2 677 kg paliva, z toho 1 797 kg bolo ur?ene pre navedenie Miru do atmosfery Zeme . Ak by sa jej pripojenie k Miru nepodarilo, bola pripravena tzv. zachranna expedicia na lodi Sojuz. Jej posadku tvorili Gennadij I. Padalka a Nikolaj M. Budarin . Ta mala v pripade potreby zaisti? ru?ne spojenie s Mirom, no vyslanie misie napokon nebolo potrebne. O de? neskor ? 25. januara 2001 o 05:20 UT sa od Miru oddelila predchadzajuca nakladna lo? Progress M-43 a uvo?nila tak zadny sty?ny uzol +X (na module Kvant) pre Progress M1-5. 27. januara o 05:33 UT sa Progress M1-5 v automatickom re?ime uspe?ne spojil s Mirom (ten bol v tom ?ase na drahe vo vy?ke okolo 292 km). Predchadzajuci Progress M-43 bol d?a 29. januara o 02:12 UT brzdiacim manevrom navedeny do hustych vrstiev atmosfery, kde okolo 02:58 UT zanikol.

Progress M1-5 nakoniec 23. marca (ke? priemerna vy?ka drahy klesla pod 220 km) naviedol neobyvany Mir do hustych vrstiev atmosfery tak, aby jeho zvy?ky dopadli do Ticheho oceanu medzi Australiou a Ju?nou Amerikou . Prvy korek?ny manever za?al o 00:32:47 UT (t=1251 s, Dv=9,3 m/s) motormi systemu DPO ( D vigateli P ri?alivanija i O rientacii) s ?ahom okolo 900 N nakladnou lo?ou Progress M1 ? 5. Vysledna draha mala vy?ku pribli?ne 187 km a? 218 km. O 02:01:11 UT za?al druhy korek?ny manever (t=1394 s, Dv=10,4 m/s) motormi systemu DPO. Vysledna draha mala vy?ku pribli?ne 159 a? 218 km. V oboch pripadoch pracovali motory DPO pribli?ne 32,5 minuty. Posledny brzdiaci manever sa za?al o 05:07:34 UT (t=1950 s, Dv=28 m/s) hlavnym korek?nym motorom SKD ( S bli?aju??e- K orrektiruju??ij D vigatel') s ?ahom 3,1 kN, ktory pracoval a? do vyhorenia v?etkych zasob pohonnych latok. Za?ih nastal nad Stredozemnym morom . V ?ase 05:40 UT bol posledny brzdiaci manever uspe?ne ukon?eny a Mir bol na planovanej zostupovej drahe.

Okolo 05:41 UT Mir vstupil do atmosfery vo vy?ke 120 km vychodne od Filipin . Najskor sa odlomili a boli zni?ene anteny a solarne panely. Potom do?lo k vlastnemu rozpadu stanice na jednotlive moduly a ich zni?eniu posobenim aerodynamickeho ohrevu a aerodynamickych sil vo vy?kach medzi 90 km a? 40 km. Tato faza zaniku bola pozorovana mno?stvom svedkov z ostrovov Fid?i.

Okolo 06:00 UT dopadli zvy?ky Miru do Ticheho oceanu. Va??ina ulomkov sa roztavila a zhorela v atmosfere, ale mno?stvo z nich s celkovou hmotnos?ou 20 a? 25 ton dopadlo na hladinu oceanu . Najva??ie zachovane ?asti mohli dosahova? hmotnos? okolo 700 kg. Rozmery dopadovej elipsy sa odhaduju na 6 000×200 km so stredom v bode so suradnicami 44.25° j.?., 150.4° z.d.

Uvahy o komer?nom vyu?iti [ upravi? | upravi? zdroj ]

Ako sa Mir bli?il ku koncu svojej ?ivotnosti, mno?ili sa navrhy nenecha? stanicu zaniknu? v atmosfere, ale poskytnu? ju na komer?ne u?ely. 17. februara 2000 bola zalo?ena spolo?nos? MirCorp , ktoru zo 40 % vlastnila skupina investorov americkej skupiny Gold and Appel . Jednym z prvych planov spolo?nosti MirCorp bolo nato?i? film re?isera Jurija Karu s kozmonautickou tematikou, pri?om niektore sceny mali by? nata?ane prave na stanici Mir. Z tohto dovodu sa mal sta? jednym z troch ?lenov posadky misie Sojuz TM-30 neprofesionalny kozmonaut, herec Vladimir Steklov . Povodne sa dokonca uva?ovalo o tom, ?e lo? Sojuz TM-30 vynesie na orbitu dvoch hercov a len jedneho profesionalneho kozmonauta. Steklov absolvoval aj ?as? kozmonautickeho vycviku, ale 16. marca 2000 bolo rozhodnute, ?e z finan?nych dovodov nepoleti. Rozpo?et len tej ?asti filmu, ktoru predstavovalo nakrucanie v kozme, dosahoval pribli?ne 20 milionov dolarov.

Medzi ?al?ie nerealizovane plany spolo?nosti MirCorp bolo urobi? z Miru reklamne centrum, vybudova? v ?om internetovy portal ?i posiela? na? platiacich vesmirnych turistov . Niektore zastarane moduly stanice mali by? nahradene novymi. Na tla?ovej konferencii usporiadanej kratko po pristati lode Sojuz TM-30 bol predstaveny prvy platiaci kozmicky turista Dennis Tito . Hoci Dennis Tito sa na Mir napokon nikdy nedostal, aj tak sa stal prvym kozmickym turistom sveta, ke? v roku 2001 vzlietol do vesmiru v kozmickej lodi Sojuz TM-32 .

O vyu?itie Miru prejavila zaujem aj televizna stanica NBC , ktora chcela nata?a? program s nazvom Destination:Mir . Dvanas? dobrovo?nikov malo absolvova? vycvik v Hviezdnom meste?ku a po ich postupnom vyra?ovani by zostal jediny vi?az, ktory by skuto?ne letel na Mir. Ku koncu roku 2000 v?ak silneli obavy z neustalych poruch zariadenia stanice. K nim sa pridal e?te aj tlak zahrani?nych partnerov, aby Rusko sustredilo v?etky svoje sily na budovanie Medzinarodnej vesmirnej stanice a nesna?ilo sa udr?a? v prevadzke dosluhujuci Mir. Rie?enie technickych problemov stalo v roku 2000 posadky 80 % pracovneho ?asu. Ruska vlada napokon na jese? 2000 uvo?nila sumu 25 milionov dolarov na ukon?enie prevadzky Miru.

Referencie [ upravi? | upravi? zdroj ]

Ine projekty [ upravi? | upravi? zdroj ]

• Commons ponuka multimedialne subory na temu Mir

Externe odkazy [ upravi? | upravi? zdroj ]

• Sv?t nad planetou ? serial o stanici Mir (po ?esky)

Zdroje [ upravi? | upravi? zdroj ]

• Vesmirna stanica Mir v encyklopedii SPACE-40 (po ?esky)
• Mir v Malej encyklopedii kozmonautiky (MEK) (po ?esky)
• Mir na strankach vesmir.sk
• Mark Traa . ?lov?k a vesmir . [s.l.] : [s.n.], 2006. ISBN 80-7234-525-7 .
• Toma? P?ibyl . P?ib?h stanice Mir . [s.l.] : Vlastny naklad, 2001. ISBN 80-238-6789-X .