Posledny sud
(
tal.
Giudizio universale
) je nazov monumentalnej
fresky
talianskeho
renesan?neho
umelca
Michelangela Buonarrotiho
. Freska takmer bezo zvy?ku vyp??a ?elnu stenu
Sixtinskej kaplnky
vo
Vatikane
a je pova?ovana za umelecke a ideove vyvrcholenie jej vyma?by.
Posledny sud
je tema, ktoru umelci zobrazovali od nepamati. Svoju predstavu o poslednych d?och ?udskeho bytia zve??ovali majstri v?etkych umeleckych epoch. Ich diela mali na jednej strane oslavova? zas?ubenie v Bo?om kra?ovstve, na strane druhej vystriha? pred hrozami ve?neho zatratenia na konci vekov.
Posledny sud, v?dy znazor?ovany drastickymi scenami, v?ak dovtedy nik nepodal tak dramaticky a hrozivo. Freska renesan?neho genia Michelangela je zrejme najposobivej?im, no ur?ite najznamej?im vytvarnym dielom pribli?ujucim namet Bo?ieho Posledneho sudu. Umelec bravurne vyu?il celu paletu ?udskych pohnutok, nahotu tiel aj napatie v ich pohyboch a oto?enych poziciach, ?im dokonale vyjadril utrpenie
du?e
.
Dvadsa?jeden rokov po dokon?eni stropnych fresiek poveril pape?
Klement VII.
Michelangela vyma?ovanim oltarnej steny Sixtinskej kaplnky. Mal vyplni? celu plochu steny a prema?ova? tu u? existujuce
Peruginove
fresky. Umelec v?ak dlho vahal a na diele za?al pracova? a? o dva roky neskor na natlak Klementovho nastupcu
Pavla III
. Nevedno, ?i pohnutkou Michelangelovi na zobrazenie tematiky Posledneho sudu bol nejaky konkretny podnet, no je zrejme, ?e jednym z mo?nych bola dramaticka historicka udalos? zvana
Vyplienenie Rima
(
Sacco di Roma
) v maji roku 1527. Katastrofalny dopad udalosti na obyvate?ov
Rima
bol vnimany ako ?ortie? nebies“ a predzves?
Bo?ieho sudu
. Michelangelo vo svojom vyjave zhmotnil tieto vizie, ktorym dal vlastny, hlboko preciteny vyklad. To, ?o sa mu podarilo v nasledujucich siedmich rokoch vytvori?, mo?no bez obav ozna?i? za jednu z najodva?nej?ich vytvarnych kompozicii v dejinach umenia.
Freska zabera plochu takmer 165 m² a je na nej zachytenych tristodeva?desiat postav. S ve?kym zmyslom pre dramaticku gradaciu pohybu dokazal umelec vizualne zachyti? du?evne pohnutky v?etkych protagonistov deja.
Pre vyznam diela su najdole?itej?ie dve skupiny postav, ktorych umelec umiestnil do stredu ma?by. Dolu anjeli vzna?ajuci sa na oblakoch prikladaju k ustam truby, aby ohlasovali prichod sudneho d?a; v strede nad nimi vo svato?iare stoji
Kristus
, pripominajuci
antickeho
hrdinu, ako ve?ny prisny sudca nad ?ivotom a smr?ou. Obklopeny
apo?tolmi
, v hrozivom geste zdviha ruku, aby predvolal ?udstvo na potrestanie alebo pre Bo?iu odmenu. Jeho tvar vyzera tak ne?utostne, ?e sa od neho odvracia i jeho matka
Panna Maria
, ktora, zda sa, v pokore upenlivo prosi za
spasenie
?udstva.
Michelangelo na jedno z poprednych miest umiestnil aj svoj vlastny, otrasny portret. Ne?aleko Krista, po jeho ?avej nohe, vidno medzi postavami zatrateneho mu?enika
Bartolomeja
. V ?avej ruke dr?i stiahnutu ?udsku ko?u, ktorej tvar je jednym z autoportretov trpiaceho a naru?iveho umelca.
V?avo od Bartolomeja spoznavame
svateho Vavrinca
s ro?tom.
Po Kristovej pravici stupaju k nebesiam
blahoslaveni
, zatia? ?o vpravo padaju hrie?nici do hlbin ve?neho zatratenia a prievoznik do podsvetia
Charon
ich preva?a na veslici cez rieku
Styx
k vladcovi posmrtnej ri?e
Hadovi
.
Uplne hore v
lunetach
fresky vidime apo?tolov a svatcov ako nesu nastroje Kristovho utrpenia ? v?avo
kri?
a vpravo st?p, pri ktorom bol Je?i? bi?ovany.
Pre vrcholny u?inok diela si Michelangelo vybral priestor presne za hlavnym oltarom kaplnky, kam umiestnil temny vchod do podsvetia, ako keby chcel svoju desivu viziu Posledneho sudu e?te umocni? pri spomienke na vykreslenie pekla v
Danteho
Bo?skej komedii
.
Rovnako ako v inych Michelangelovych monumentalnych dielach je aj tu hlavnou zlo?kou nahe ?udske telo a umelcov hlboky citovy pre?itok zobrazovanej temy neuprosne zachvacuje ka?du ?as? ma?by.
Michelangelov
Posledny sud
je neuverite?ne virtuozna ma?ba, ktora sa vyzna?uje takmer neobmedzenymi mo?nos?ami pojednania telesnej formy i fyziognomie ?udskeho tela. Umelecke majstrovstvo je ale dane do slu?ieb obsahu a dielo ziskava hlboky zmysel a nabo?ensku presved?ivos?.
Ke? bolo dielo po siedmich rokoch hotove a odhalene verejnosti, nedostalo sa mu nale?iteho ocenenia. Zda sa, ?e najpal?ivej?ou otazkou bolo, ?i sa hodi to?ko nahych ?udskych tiel do pape?ovej sukromnej kaplnky. Maliar a teoretik umenia
Lodovico Dolce
, stavajuc sa do pozicie neuprosneho kritika, v roku 1557 napisal:
| ?
|
Kto by sa odva?il tvrdi?, ?e v chrame svateho Petra, hlavy apo?tolov, v Rime, kde sa zhroma??uje cely svet, a v kaplnke samotneho pape?a, je slobodne, aby ?lovek videl zobrazene taku mno?stvo nahych tiel, ktore nemravne vystavuju svoje predky i zadky.
|
“
|
Stret ve?kych umeleckych diel s pruderiou je problemom, ktory sprevadza umenie od nepamati, a ktory nezanikol ani dnes. Spor medzi Michelangelovymi privr?encami, ospravedl?ujucimi jeho postavy ve?kolepos?ou koncepcie, a odporcami, ktori v nakopeni obna?enych telesnych foriem oboch pohlavi videli iba ?osi nemravne, trval nieko?ko rokov. Cenzori vtedy vyhrali a ?asti fresky, ktore ich ura?ali, boli zahalene draperiou.
Pri zhliadnuti diela divakom je ob?a?ne obecne vymedzi? ?i posudi? stupe? citovej naplne v umeleckom diele, preto?e rozhodujucim kriteriom je divakov subjektivny usudok. Pre
Posledny sud
to plati v plnej miere. V tejto suvislosti sa vynara otazka, ?i by umenie v slu?bach nabo?enstva nemalo vyjadrova? primerany zmysel a by? va?nej?ie a dostojnej?ie. Tento nazor prevladol a napokon na?iel svojim sposobom uplatnenie v zaveroch
Tridentskeho koncilu
v roku 1563, kedy cirkev vydala vynos proti nevhodnym alebo neobvyklym obrazom v ramci umenia slu?iaceho religioznym u?elom. Zavery koncilu mali priamy dopad i na Michelangelovu fresku, ke? na prikaz pape?a
Pavla IV.
boli v roku 1565
Daniele da Volterrom
pohlavne organy postav zakryte ru?kami.
- B. Hitzen-Bohlen,
?im - um?ni a architektura
, Slovart, Praha, 2008,
ISBN 978-80-7391-061-7
- M. Collins,
Vatikan - tajomstva a poklady svateho mesta
, Ikar, Bratislava, 2009,
ISBN 978-80-551-2016-4
- Ch. Stukenbrock, B. Topper,
1000 mistrovskych d?l evropskeho mali?stvi 1300 - 1850
, Slovart, Praha, 2008,
ISBN 978-80-7391-129-4