Pierre Abelard
, tie?
Pierre Abailard
alebo
Petrus Abaelardus
(*
1079
,
Le Pallet
,
Francuzsko
? †
21. april
1142
, kla?tor de Saint Marcel pri
Chalon-sur-Saone
) bol francuzsky
filozof
a
teolog
, priekopnik
racionalizmu
.
[1]
V
spore o univerzalie
zastaval stanovisko umierneneho
nominalizmu
(
konceptualizmu
). K podpore samostatnosti myslenia prispel vypracovanim
dialektickej metody
, ktora sa stala vzorom
scholastiky
a spo?ivala v osvetleni problemu zo v?etkych stran a v snahe o zmierenie zdanlivo neprekonate?nych rozporov. V spore o vz?ahu viery a rozumu sa prikla?al k racionalizmu: treba chapa?, aby sme mohli veri?;
Biblii
treba rozumie?. Abelard je znamy aj opisom svojej ne??astnej lasky s Heloise.
[1]
Jeho otec bol ??achtic a vojak. Pierre Abelard sa v?ak nestal vojakom, ako jeho bratia, ale ?tudoval. Jeho prvym u?ite?om bol zakladate?
nominalizmu
Jan Roscellinus
, potom sa u?il v
Laone
(jeho u?ite?om tam bol
Anselm z Laonu
) a v
Chartres
. V
Pari?i
bol jeho u?ite?om
realista
Viliam zo Champeaux
.
[1]
[2]
Viedol pomerne pohnuty ?ivot. Znamy je jeho milostny vz?ah k ?ia?ke
Heloise
, s ktorou mal syna Astrolabia. Ich romanik v?ak po tajnej svadbe skon?il ne??astne ? Heloisa musela is? do
kla?tora
a Abelard bol
vykastrovany
strykom Heloisy, Fulbertom, a sam sa stal mnichom. Tento vz?ah neskor zve?nil vo fingovanej kore?pondencii s nazvom
Historia mojich pohrom
; toto dielo je pova?ovane za predchodcu ?ubostnej poezie.
Abelard sa sam stal u?ite?om
Petra Lombarda
a
Jana zo Salisbury
, je pova?ovany za predchodcu
Toma?a Akvinskeho
. Svojimi nazormi si vyslu?il poves? vo?nomy?lienkara a odsudenie na dvoch cirkevnych konciloch: 1121 v
Soissons
a 1140 v
Sense
; niektore jeho nazory boli cirkvou odmietnute ako hereticke.
[1]
Abelardovo u?enie obsahuje devizu cognoscere et comprehendere (pozna? a pochopi?, ?o sa poznava). Prostriedkom na to ma by?
dialektika
a
logika
ako vedy odvodene z logu, poskytujuce rozumove prostriedky, ktore vedu k poznaniu pravdy.
Logika mo?e systematizova? aj
teologiu
a umo?ni?, aby sa v nej dali vyu?iva?
filozoficke
pojmy a principy. Logika ma preto dve ulohy: tematicky filozofova? a primerane vyu?iva? racionalizovanu metodu. Ide tu o prechod od poznavacej analyzy slov k pochopeniu ich obsahov a cez pochopenie tychto obsahov k poznaniu veci. Filozofia je dialektika, ?i?e
umenie
(ars), ktore ma slu?i? teoretickemu i praktickemu poznavaniu veci, komunikovanych ?loveku pomocou pojmov a slov. Ide jej o pochopenie vyjadrenych obsahov, a nie o dosiahnutie ontologickych zakladov realneho bytia.
Dialektika predpoklada vypracovanie sposobov a prostriedkov, ktorych ulohou je rozumove skumanie a ur?ovanie pravdivosti poznania. Nevyhnutnou podmienkou predchadzajucou skumanie je pochybovanie a len pochybovanim v procese skumania mo?no dospie? k poznaniu pravdy.
Pochybovanie
sa tyka predov?etkym autentickosti textov a hierarchie autorit, od ktorych pochadzaju materialove udaje. Pochybova? treba ?alej o obsahu materialov; to, ?o v nich autori povedali, ?o chceli poveda? a ?o neraz sami odvolali ako nezlu?ite?ne s pravdou, treba podrobi? imanentnej kritike. Tato procedura umo?ni vysvetli? a neraz aj odstrani? nejeden rozpor v autoritativnych materialoch. ?alej treba rozli?ova? medzi tym, ?o ma prakticky, pravno-in?titucionalny charakter, a tym, ?o ma charakter principialne meritorny, a teda patri k v?eobecnym vedeckym tezam. Treba tie? dokladne preskuma? zmysel terminov a vyrazov, ktore rozli?ni autori mo?u pou?iva? v rozli?nom vyzname. Ak sa zisti rozpor medzi autormi, treba ich tezy zva?i? a porovna? a vyslovi? sa za najlep?ie opodstatnenu mienku.
Analyza textu
ma vies? ku schopnosti objavi? a nastoli? problem obsiahnuty v danom pramennom materiali, vyjadri? ho v presne formulovanej otazke, ktora ma by? k?u?om otvarajucim cestu k mudrosti. Pochybovanie, vedecka samostatnos? a sloboda kritickeho pristupu k problemu, to su tri nastroje dialektickej metody, ktore maju ?loveku umo?ni? poznanie pravdy.
Dialekticka metoda
nema by? len formalnym nastrojom umo??ujucim verbalne spravne pestovanie teologie, ale ma vies? aj k osamostatneniu filozofie, davajuc jej mo?nos? vyslovova? sa a rozhodova? o pravde a omyle v oblasti teologickej problematiky.
Univerzalie
Abelard interpretoval z pozicie
konceptualizmu
.
V?eobecny pojem
je takym vyrazom v sude, ktorym sa mo?eme vyslovova? o mnohych jednotlivych predmetoch. V?eobecny pojem sa li?i od toho, ?o je jednotlive a konkretne a ?im nemo?no o ni?om vypoveda?. Nevyslovuje sa teda vec, ale nejaky termin, slovo, nazov. V?eobecny pojem je teda slovo (vocabulum) vytvorene (ex inventione) na ozna?enie jednotlivych a konkretnych predmetov. Je to re? (sermo), ?osi konven?ne a slobodne ustalene ?u?mi (ex hominum institutione) a ur?ene na dorozumievanie sa. V?eobecnos? slova spo?iva vo formalno-logickom obsahu, ktory sa mo?e vyslovova? o tom, ?o je jednotlive ako subjekt v sude. Preto sa v?eobecne pojmy mo?u rovnako dobre vz?ahova? na veci ako aj na my?lienky, a teda na rozumove obsahy.
V?eobecny pojem vznika abstrakciou ?i?e oddelenim vlastnosti veci.
Podobnos?
veci spo?iva v tom, ?e maju spolo?nu vlastnos?. Tato podobnos? nema ine bytie okrem veci. Podobnos? ?i?e nomen je to, ?o sposobuje, ?e nejaka jednotlivina sa ur?uje menom ?lovek, ?ivo?ich, rastlina a pod. Ka?dy v?eobecny pojem obsahuje teda v sebe ?osi z realneho obsahu danej veci, ale ako logicky znak je rozumovym vytvorom, slu?iacim na vyslovovanie sudov. Takto vytvoreny v?eobecny pojem je presnym, i ke? nie uplnym odrazom jednotlivej veci: presnym ? preto?e v?etko, ?o sa vyslovuje vo vyraze ?lovek, tyka sa ka?deho Jana a Petra, neuplnym ? preto?e nie v?etko, ?o patri ku konkretnemu Petrovi a Janovi, je obsiahnute a vyslovene vo v?eobecnom pojme ?loveka.
Spojenie viery a rozumu nie je mo?ne ani v oblasti chapania dogmatickych formulacii, ani v oblasti mo?nosti ich racionalneho a logickeho formulovania. V teologii mo?no by? znalcom umenia predstavova? nadprirodzene veci (intelligere), o ktorych hovori
viera
(credere), ale nikdy nemo?no by? tym, kto poznava (cognoscit) pomocou udajov vonkaj?ieho sveta, ktore ponima (comprehendit) a rozumie ich realnym obsahom na zaklade rozumovych pojmov. Dogmy viery preto nemo?no zladi? s dialektickym poznanim rozumu.
Existuje prirodzena moralka a kres?anska
etika
je jej svojraznym teologickym pretavenim (reformatio legis naturalis). Cie?om etiky je poznanie dobra ako uloha stojaca pred ?lovekom a ukazovanie ciest a prostriedkov, ktore k nemu vedu. Prostriedkom na dosiahnutie dobra je cnos? ako navyk dobreho konania, podobne ako moralne zlo je navykom opa?neho konania. V oboch pripadoch podstatna je intencia ?i?e vedome rozhodnutie ?loveka kona? tak alebo onak: samo ?udske konanie je moralne indiferentne, jeho dobro a zlo zavisi od intencii, tak?e ?lovek sam je tvorcom svojho moralneho konania a sam sebe za? zodpoveda. Kriteriom moralneho konania je ?udske vedomie alebo
svedomie
(conscientia), v ktorom spo?ivaju a stretavaju sa subjektivne kriteria konajuceho (cnos?) a objektivne kriteria v podobe uskuto?neneho ?inu. Preto len od ?loveka zavisi moralna hodnota jeho konania.
- Apologia seu confessio fidei
- Dialectica
, nap. 1118 – 1137
- De unitate et trinitate divina
, 1119 – 1120
- Sic et non
(Ano a nie), asi 1121
- Logica
, nap. pred 1123
- Theologia christiana
, 1123
- Introductio ad theologiam
, 1125
- Ethica seu liber dictus scito te ipsum
, nap. po 1125 alebo 1129
- Nosce te ipsum
, po 1125 = Etica seu...
- Historia calamitatum mearum
, 1132
- Opera, I-II
, 1849 – 1859
- Opera omnia
, 1855
- De unitate et trinitate divina
, vyd. R. Stolzle 1891
- Die Philosophischen Schriften Abaelards 1-3
, vyd. B. Geyer 1919 – 1927
ZUPKA, Du?an.
Mystik kontra dialektik. Konflikt Bernarda z Clairvaux a Pierra Abelarda
. In
Historia
2005, ro? 5, ?.6, s. 32-34.
- FILIT
? zdroj, z ktoreho povodne ?erpal tento ?lanok.
- Informacie v infoboxe su s?asti alebo uplne prebrane z infoboxu ?lanku
Peter Abelard
zverejneneho na anglickej Wikipedii.
- Tento ?lanok je ?iasto?ny alebo uplny preklad ?lanku
Pierre_Abelard
na ?eskej Wikipedii (?islo revizie nebolo ur?ene).