Publius Ovidius Naso

	Publius Ovidius Naso
	; rimsky basnik
Narodenie	43 pred Kr. ; Sulmo
Umrtie	17 po Kr. ; Tomis
Odkazy
Projekt ; Guttenberg	Publius Ovidius Naso ; (plne texty diel autora)
Commons	Publius Ovidius Naso
	Biograficky portal

Publius Ovidius Naso alebo Ovidius (* 20. marec 43 pred Kr. , Sulmo Taliansko ? † 17 po Kr. Tomis , dnes Konstanca , Rumunsko ) bol rimsky elegicky basnik , jeden z najva??ich literatov starovekeho Rima . Bol napodob?ovany po?as neskorej antiky a v stredoveku, kedy sa mu dostalo ozna?enie magister amoris (u?ite? lasky). Vyznam Ovidiovej osobnosti dokazuje i nehynuci vplyv jeho poezie na neskor?iu europsku basnicku tvorbu.

Ovidiov cognomen Naso zna?i Nosa?.

?ivot [ upravi? | upravi? zdroj ]

Ovidius sa narodil v rimskom meste Sulmo (dnes Sulmona) le?iacom v udoli Apenin na vychod od Rima. Pochadzal z jazdeckej rodiny, ktora mu zabezpe?ila pre tu dobu be?ne vzdelanie v Rime smerujuce k pravnej alebo ?tatnickej kariere. Konkretne ?tudoval u dvoch vybornych re?nikov, Arellia Fusca a Porcia Latrona . Zastaval nieko?ko menej vyznamnych ?tatnych pozicii, ale po smrti svojho otca zavrhol verejnu karieru a priklonil sa k basnictvu. Cestoval do Aten , Malej Azie a na Siciliu . V tomto obdobi sa tie? zoznamil s Valeriom Messallom , patronom nadejnych umelcov, ktory u? podporoval Tibulla a men?ich elegikov. Ovidius sa pripojil k jeho umeleckemu kru?ku, kde za?al vydava? svoje basnicke diela.

Ovidiova kariera pod Messallovymi ochrannymi kridlami zdarne napredovala. U? po?as ?ivota si zabezpe?il svojimi ver?ami nehynucu slavu. Zlom nastal v roku 8 po Kr., na vrchole jeho kariery, ke? bol z nie presne znamych pri?in poslany cisarom Augustom do vyhnanstva ( relegatio ) do Tomidy pri ?iernom mori . Ovidius sam v jednej zo svojich basni spomina, ?e pri?inou bola carmen et error ? base? a pochybenie ^[1]. Ovidius ?alej tvrdi, ?e jeho pre?in bol hor?i ako vra?da ^[2] a ?e dovod bol va?nej?i ne? len nejaka base?. ^[3]. Je mo?ne, ?e mohlo is? o politicky nevhodny akt, mo?no o zapojenie do sprisahania proti Augustovi alebo o nejake nebezpe?ne ?tatne tajomstvo. V tej istej dobe ako Ovidius boli poslane do vyhnanstva tie? dve Augustove vnu?ata - Agrippa Postumus a Iulia Minor . Iuliin man?el Lucius Aemilius Paullus bol popraveny po neuspe?nom sprisahani proti Augustovi. Pod?a niektorych bol Ovidius mo?no zapojeny do udajnej Iuliinej afery s Decimom Silanom . Augustov hnev mohlo vyvola? i skor?ie Ovidiovo dielo, v ktorom pobadal k cudzolo?stvu a frivolite , ?o bolo v rozpore s Juliovymi man?elskymi zakonmi ( Lex Iuliae de adulteriis , 18-17 pred Kr.) usilujucimi o monogamne man?elstva a man?elsku vernos?. V tom pripade je ale otazne, pre?o Augustus ?akal s trestom a? do roku 8 po Kr.

Ovidia malo ?aka? do jeho smrti ?al?ich desa? rokov stravenych vo vyhnanstve pri ?iernom mori. Basnik sa mnohonasobne sna?il o ziskanie milosti, ktora by mu umo?nila vrati? sa do Rima, mimo ine aj ver?ami, ktore vo vyhnanstve zlo?il. Odpustenia sa ale nedo?kal.

Ovidius bol celkom tri razy ?enaty. Prve dve man?elstva stihol absolvova? pred dov??enim 30 rokov. A? tretie man?elstvo bolo vydarene. Z man?elstiev mal jednu dceru.

Dielo [ upravi? | upravi? zdroj ]

Ovidiova tvorba predstavuje novy, zasadny krok od neoterickej poezie, ktora vznikla a rozvinula sa v 1. storo?i pred Kr., k mlad?im formam rimskeho umenia. Ovidius je dedi?om mladorimskych basnikov: pou?iva ich metricke a sujeticke formy, ich namety, nimi zavedene ?anre, ale my?lienky, ktore nimi podava, su u? ine. Suvisi to mimo ine s historickym vyvojom Rima, ktory sa v 1. storo?i pred Kr. zmietal v poslednych k??och republiky a neustalych ob?ianskych bojoch. Basnici tohoto nepokojneho obdobia opakovane vyjadrovali tu?bu utiec? pred tymto v?adepritomnym obrazom ni?enia, domoc? sa mieru a pokoja ( otium , pokoj je jednym z hlavnych motivov neoterickej poezie), zbavi? sa povinnosti, ktore ?loveka via?u k ?tatu, ktory sa nezvratne ruca a s?ahuje so sebou ka?deho, akeko?vek su jeho kvality.

Ovidius je die?a?om povojnoveho sveta (narodil sa a? po zavra?deni Caesara ), principatu , ktoremu dominovala postava Octaviana Augusta a duch obnovy, navratu k zlatemu veku a k dlhotrvajucemu mieru. V Ovidiovej poezii vystupuje do popredia ?ahkos?, hravos? ( ludus ), optimizmus, sebavedomie. Kym jeho predchodcovia ? Catullus , Tibullus , Propertius ? odmietali re?im aspo? v svojich basniach a robili to z va?nych moralnych oh?adov, pre Ovidia sa odmietanie ( recusatio ) stava mondennou pozou, ktora sa nosi v lep?ej spolo?nosti. Star?i elegici sa poku?aju z Rima uniknu? (a podobne robi aj Vergilius v svojich Bukolikach a Georgikach), ale Ovidius Rim oslavuje, je to jeho zlate mesto, centrum sveta, kde sa ?ije v neustalom vire zabav, radosti a milostnych afer.

Ovidius je basnikom novej mondennej spolo?nosti, ktora po?as principatu vznika v Rime. Vyjadruje jej hodnoty a sposob myslenia, ktory sa zasadne li?i od tradi?nych rimskych hodnot, akou je napriklad man?elska vernos?( fides ). E?te neotericki basnici deklamuju vernos? jedinej milenke ( servitium amoris ), ale Ovidius si dovo?uje svoje lasky strieda?. V jeho po?ati je laska hra ( ludus ), v ktorej mo?no dosiahnu? majstrovstvo (ve?ka ?as? jeho erotickej poezie predstavuje vlastne navod ako uspie? v tejto rafinovanej hre vy??ej spolo?nosti).

V mnohych Ovidiovych dielach mo?no bada? ur?ity vysmech z vlastnej rimskej literarnej tradicie aj z Ovidovych predchodcov a vzorov. Samotny fakt, ?e Ovidius pou?iva elegiu, dosia? vyraz va?neho tragickeho citu mu?a k ?ene, ako medium pre ?ahku eroticku poeziu je dostato?nou parodiou neoterickej poezie. Jednotlive epizody, ktore sa objavuju v jeho eroticko-didaktickych dielach ( Ars amatoria , Amores , Remedium amoris ), su prevzate tematicky z diel jeho predchodcov, ale Ovidius sa v nich v drobnych detailoch odli?uje. Napriklad ?alospev nad m?tvym Corinninym papagajom je zjavnou parodiou obdobneho ?alospevu na m?tveho vta?ika Catullovej Lesbie. Rovnakym sposobom sa Ovidius vysmieva z ?va?nej“ epickej poezie, ke? prirovnava milenca vkradajuceho sa do domu vydatej milenky s hrdinami heroickych eposov alebo ke? vtipne parafrazuje niektore pasa?e z Eneidy .

Dochovane diela [ upravi? | upravi? zdroj ]

Amores (Lasky) [ upravi? | upravi? zdroj ]

Amores vy?li povodne ako zbierka 49 milostnych elegii v piatich knihach po roku 20 pred Kr. Dochovana verzia diela pozostava z troch knih, ktore obsahuju niektore basne a? z roku 1 po Kr. Basne tohto diela vychadzaju z neoterickej elegickej tradicie a obsahuju rovnake motivy ? nestalu milenku ospevovanu pod pseudonymom , ne??astnu lasku a odmietnutie, uplnu zaujatos? citom na ukor verejneho ?ivota ( recusatio ). Obzvla?? slavny je Ovidiov paraklausithyron , teda narek pred zamknutymi dverami milenky. Oproti inym elegikom ale u Ovidia bada? jeden vyznamny rozdiel ? jeho laska nie je len tragickym su?enim, ale predov?etkym hrou, je to eroticke dobrodru?stvo, zabava vy??ej spolo?enskej vrstvy. Kym napriklad Propertius alebo Catullus neprestavaju narieka? nad svojim osudom ohrdnutych milencov, Ovidius ?ahko na milostny za?itok zabuda a vrha sa do novych vz?ahov.

Ovidiovym subjektom v Laskach je ?ena ozna?ovana ako Corinna. Hoci jej venuje Ovidius celu zbierku, Corinna nie je vyraznou postavou. Viac ako Corinna sama zaujima Ovidia popisovanie jeho vlastnych milostnych za?itkov a topickych tem. Z toho mo?no usudzova?, ?e, na rozdiel od inych mileniek elegikov, ktorych lasky boli realnymi ?enami, Corinna mohla by? iba Ovidiovym umeleckym vytvorom, nie skuto?nou ?enou z masa a krvi. Samotne meno Corinna odvodene od greckeho kore (diev?a) poukazuje na to, ?e ma predstavova? ?ubovo?ny basnikov objekt. Ovidius sam vyhlasuje, ?e mu jedina ?ena ako milenka nesta?i a ?e ho doka?e okuzli? akako?vek ?ena ^[4].

Ars Amatoria (Umenie milova?) a ?al?ie eroticko-didakticke diela [ upravi? | upravi? zdroj ]

Ars Amatoria je skladba, ktora sa opa? zaobera erotickou latkou a ma parodova? didakticku poeziu. Pozostava z troch knih, z ktorych prve dve vy?li v rozmedzi rokov 1 pred Kr.-1 po Kr. a su ur?ene mu?om. Tretia kniha pridana o nie?o neskor pojednava o umeni milova? z poh?adu ?ien. V tomto diele sa, ako to Ovidius nazna?il u? v Laskach, objavuje laska ako hra ( lusus ), nezavazna zabavka ur?ena pre vy??ie vrstvy, ktora nema ?loveka zbyto?ne k druhej osobe puta?. Je to poh?ad vyrazne odli?ny od toho, ?o diktovala tradi?na rimska moralka uznavajuca zdr?anlivos?, cnos? a man?elsku vernos?.

Su?asne s tre?ou knihou Ars Amatoria vydal Ovidius aj Remedia Amoris (Liek na lasku), teda recept na to, ako sa ?odmilova?“. Opa? prichadza z novou interpretaciou erotickeho motivu, ke?, v rozpore so svojimi predchodcami, ktori sa nedoka?u od svojej lasky odputa?, suverenne vyhlasuje, ?e lasku mo?no ukon?i? a ?e je to dokonca ?iaduce, ke? prestava by? hrou.

Ako poslednu eroticko-didakticku skladbu Ovidius vydal v tom istom obdobi dielo Medicamina Faciei Feminae (Pomocky na upravu ?enskej tvare), ktore pojednavalo o ?enskej kozmetike a jej pou?iti. V?etky tri didakticke zbierky su pisane elegickym distichom .

Heroides (Listy heroin) [ upravi? | upravi? zdroj ]

Heroides , elegie pisane formou listov, vznikali v obdobi rokov 15 pred Kr. a? 8 po Kr. Ide o fiktivne milostne listy, ktore mali napisa? slavne mytologicke hrdinky svojim man?elom, milencom a ne??astnym laskam, a odpovede niektorych milovanych mu?ov. Medzi hrdinkami su Penelope (pi?uca bludiacemu Odyseovi ), Faidra (adresujuca svoj list nevlastnemu synovi Hyppolitovi ), Dido (pi?uca Aineiovi ), Ariadne (milenka Theseova ) a jedina historicka postava, Sapfo (ktora pi?e svojej laske Faonovi ). ?enskym pisate?kam milostnej kore?pondencie je celkom venovanych 16 listov ? elegii, ktore tvoria prvu, star?iu seriu vydanu v rozmedzi rokov 15 ? 3 pred Kr. Druha, mu?ska seria, obsahuje iba pa? listov (medzi nimi i list Parida Helene a Leandra Hero ) a vznikla kratko pred Ovidiovym vyhnanstvom (4 ? 8 po Kr.).

Elegia pisana vo forme listu je v rimskej literature novinka, ktoru zaviedol prave Ovidius. Zasadne sa v nej prelinaju dve roviny ? mytologicka a milostna. Ovidius si cielene vybera zo star?ich mytologickych prame?ov tie motivy a temy, ktore mo?e spracova? v novom, elegickom duchu. Je zaujimave. ?e sa stale pridr?iava svojej tezy o hravej, neviazanej laske (napriklad jeho Faidra nie je tragicka hrdinka bojujuca so svojou laskou k nevlastnemu die?a?u, ale rozmarna dama z vy??ich kruhov, ktora sa chce odda? Hyppolitovi z rozmaru). Heroides predstavuju v Ovidiovej tvorbe vyznamny prechodovy stupe? medzi ?isto erotickou poeziou z jeho mlad?ieho obdobia a jeho mytologickou tvorbou ( Metamorphoses , Fasti ).

Po?as historie bolo mnohokrat spochybnene Ovidiovo autorstvo v pripade celeho suboru na zaklade nepravidelnosti a odchylok od ovidiovskeho kanonu . Obzvla?? sa to dotykalo patnasteho listu v subore, listu Sapfo , ktora sa ako realna osobnos? z kontextu zbierky vymyka.

Metamorphoses (Premeny) [ upravi? | upravi? zdroj ]

V rokoch 2-8 po Kr. Ovidius pracoval na svojom najznamej?om diele Metamorphoses (Premeny), epickej skladbe pisanej hexametrom , ktora pojednavala o mytickych premenach osob na zvierata, rastliny a veci. Ovidiova monumentalne basnicka skladba v 15 knihach za?ina od stvorenia sveta z prvotneho chaosu a kon?i Caesarovou apoteozou . Je to svojim sposobom prisposobenie sa ideologickym trendom doby a priklon k formam poezie, ktore re?im podporoval. Latka tohto mytologickeho cyklu aj jej spracovanie dokladaju, ?e sa Ovidius odputal od mondennej ironickej poezie, mo?no aj pre tlak, ktory poci?oval z Augustovej strany, a pridal sa k basnikom, ktory mali novymi eposmi zvelebi? Augustov vek ( Vergilius , Horatius ). Je napriklad zaujimave, ako Ovidius v Premenach dop??a Vergiliom formovany mytus o Aineiovi .

Vzormi pre Ovidiove Metamorphoses sa stali dve vyznamne grecke mytologicke subory ? Hesiodova Theogonia (O povode bohov) a Kallimachove Aitia (Po?iatky). V oboch tychto dielach su vo?ne pospajane na poh?ad nesuvisle pribehy a Ovidius tento sposob rozpravania rozvija. ?asto sa u neho objavuju pribehy vkladane do inych pribehov.

Fasti (Kalendar) [ upravi? | upravi? zdroj ]

Skladba Fasti vznikala su?asne s Premenami. I?lo o monumentalny cyklus o 12 knihach, z ktorych ka?da bola venovana jednemu mesiacu v roku. Ovidia zastihla sprava o vypovedani uprostred prace na tomto diele, tak?e zostalo nedokon?ene. Napriek tomu obsahuje 6 dokon?enych knih spolu takmer 5 000 ver?ov.

Fasti predstavuju ?al?i Ovidiov krok v ustrety re?imu a politicky anga?ovanej poezii. V sulade s Augustovou ideologiou sa poku?a Ovidius vylo?i? povod rimskych zvyklosti a najstar?ie dejiny ?tatu. Pritom si ale nemo?e odpusti? vlastny sarkasticky poh?ad na rimsky ?tat a jeho dejiny, ?im spochyb?uje i Augustom sledovany proces navratu k tradicii. Na jednej strane tak splaca Ovidius svoj dlh re?imu, na druhej k nemu pristupuje s rezervovanos?ou a so svojou typickou hravos?ou. Tomu zodpoveda i vybrane metrum , ktorym je elegicke distichon , nie pre takuto temu vhodnej?i hexameter .

Exilova tvorba [ upravi? | upravi? zdroj ]

Po?as vyhnanstva napisal Ovidius tri ?al?ie diela, v?etky v elegickom distichu . Objavuje sa v nich prekvapivy odklon od predo?lej ovidiovskej tvorby s jej hravos?ou, optimizmom a ironiou . Ver?e su ?a?ke a naplnene chmurnym pesimizmom. Ovidius neprestava vola? po Rime , stratenom zlatom meste, kde bol centrom kulturneho ?ivota, neustalym hos?om hostin, mila?ikom publika. Odchod do provin?neho meste?ka na okraji imperia, kde ?iju len nevzdelani barbari je pre?ho osobnou tragediou, ktora cite?ne vyznieva z jeho exilovej tvorby.

Dve prve exilove zbierky, Tristia (?alospevy) v piatich knihach, ktora vznikla v rokoch 8-12 po Kr. a Epistulae ex Ponto (Listy z Pontu) v ?tyroch knihach, tri z ktorych vznikli roku 13 po Kr. a ?tvrta bola vydana a? posmrtne, obsahuju radu prosebnych basni adresovanych Augustovi , v ktorych prosi o omilostenie, obzvla?? zaujimava je v tomto druha kniha Tristii, ktora je koncipovana ako jedina dlha Ovidiova obhajoba pred Augustom z udajneho kazenia mravov. Ine z basni v tychto dvoch zbierkach su ur?ene Ovidiovej man?elke zanechanej v Rime a jeho priate?om, ktorych Ovidius pobada, aby sa za neho na dvore prihovorili. Kym ton ?alospevov je naliehavy a citi? v ?om nadej na mo?ny zvrat, Listy su u? len narekom nad vlastnym osudom, v zmenu ktoreho u? basnik sotva dufa. Posun bada? i v Ovidiovej schopnosti prija? svoj novy stav. Tak sa z neokrochanych barbarov v ?alospevoch stavaju v Listoch Ovidiovi spolo?nici a ten sa dokonca chvali, ?e v ich jazyku zlo?il base? oslavujucu Augusta ^[5].

Tretia skladba zlo?ena roku 11 pred Kr. sa nazyva Ibis pod?a stratenej Kallimachovej basne toho isteho nazvu. Ovidius sa v nej in?piruje od Kallimacha aj tematicky, preto?e tak ako v pripade greckeho literata, ktory svojou bas?ou uto?il na Apollonia Rodskeho , Ovidius uto?i na nemenovaneho neprajnika, ktory sa ho v Rime poku?a o?ierni?.

Stratene diela a diela s pochybnym autorstvom [ upravi? | upravi? zdroj ]

Consolatio ad Liviam (Utecha Livii) ? nepravom pripisovana Ovidiovi
Halieutica (O rybarstve) ? Ovidius udajne napisal didakticky epos tohto mena. Mame dochovanych asi 135 hexametrov z diela s tymto titulom, ale nie je jasne, ?i ide o Ovidiovu pracu
Medea ? nedochovana tragedia , vznikla pravdepodobne v rozmedzi rokov 12-8 pred Kr.
Nux (Orech) ? elegia nepravom pripisovana Ovidiovi
dve dielka zaoberajuce sa apoteozou Augusta , jedno z nich mohlo by? zlo?ene v get?ine , jazyku obyvate?ov ?iiernomoria

Ovidiov odkaz [ upravi? | upravi? zdroj ]

Ovidiovu popularitu v staroveku doklada vysoky vyskyt grafittov obsahujucich jeho ver?e v Pompejach , ale i po?etne podvrhy, ktore sa spajali s jeho menom u? v tejto dobe. Medzi autorov, ktori z Ovidia ?erpali alebo ho napodobovali patria Seneca , Lucanus , Papinius Statius , Valerius Flaccus , Ausonius aj Claudius Claudianus .

Novu ob?ubu si ziskal Ovidius v stredoveku, najma po?as 12. a 13. storo?ia, v ere trubadurov a ich milostnej poezie. Ovidiov vplyv sa odzrkadlil u Petrarcu , Danteho , Boccaccia i Ariosta .

Ovidia dnes pripomina socha vzty?ena na jeho pamiatku v rumunskej Konstanci , antickej Tomide . Roku 1930 bolo na basnikovu po?es? premenovane ne?aleke mesto, kde sa udajne nachadza jeho hrob, na Ovidiu .