Umelcova predstava interakcie slne?neho vetra s magnetosferou Zeme
Slne?ny vietor
Slne?ny vietor
je prud nabitych
?astic
(napr.
plazma
), ktore su emitovane z
vrchnej atmosfery
hviezdy
(v pripade hviezdy inej ako
zemskeho
Slnka
sa mo?e nazyva?
hviezdny vietor
).
Je zlo?eny va??inou z vysokoenergetickych
elektronov
a
protonov
~ 500
keV
), ktore unikaju hviezdnej gravitacii v?aka svojej ve?kej termalnej energii. Slne?nym vetrom mo?no vysvetli? mnoho javov, ako
geomagneticke burky
, ktore vyra?uju vedenia elektrickych sieti na Zemi,
polarnu ?iaru
(znamu aj ako aurora), chvosty
komet
mieriace v?dy od Slnka a vytvaranie vzdialenych hviezd.
V roku
1958
,
Eugene Parker
objavil, ?e od Slnka vanie neprestajne silny tuhy vietor, ktory zapl?uje lokalny medziplanetarny priestor ionizovanym plynom (
plazmou
). Pred tymto objavom vedci pova?ovali vesmir za ?iste
vakuum
. Objav nav?dy zmenil u vedcov vnimanie vesmiru a pomohol vysvetli? mnohe javy od
geomagnetickej burky
, ktora vyra?uje elektricku rozvodnu sie? na Zemi, a? po vytvaranie vzdialenych hviezd.
Pribli?ne v
30. rokoch 20. storo?ia
vedci vypo?itali, ?e teplota slne?nej korony musi by? milion stup?ov Celzia, kvoli sposobu akym vystupuje do vesmiru (videne po?as uplnych slne?nych zatmeni). Domyselna detektivna praca potvrdila spektroskopickymi meraniami tuto neoby?ajnu teplotu. V polovici
50-tych rokov
britsky matematik
Sydney Chapman
spo?ital vlastnosti plynu pri takych teplotach a zistil, ?e je ide o supervodi? tepla, ktory musi by? pred??eny ?aleko do vesmiru, a? za obe?nu drahu Zeme. Tie? v 50-tych rokoch nemeckeho vedca menom
Ludwig Biermann
zaujal fakt, ?e nezale?i ?i
kometa
mieri k alebo od Slnka, jej chvost v?dy mieri od Slnka. Biermann predpokladal, ?e sa to deje, preto?e Slnko vy?aruje stabilny prud ?astic, ktore neustale posuvaju chvost komety ?alej.
Parker si uvedomil, ?e ?iara prudiaca zo Slnka v Chapmanovom modeli a kometarny chvost odfukovany od Slnka v Biermannovej hypoteze musia by? vysledkom toho isteho javu. Parker ukazal, ?e aj ke? slne?na korona je silne pri?ahovana gravitaciou Slnka, je takym dobrym vodi?om tepla, ?e je stale ve?mi horuca aj pri ve?kych vzdialenostiach. A preto?e gravitacia slabne, ke? sa vzdialenos? od Slnka zvy?uje, vonkaj?ia koronalna atmosfera unika do medzihviezdneho priestoru.
Odpor vo?i Parkerovej domnienke o slne?nom vetre bol silny. Praca, ktoru poslal do Astrophysics Journal v roku 1958, dvaja recenzenti odmietli. Zachranil ju v?ak vydavate?
Subrahmanyan Chandrasekhar
(ktory neskor v roku
1983
dostal
Nobelovu cenu za fyziku
).
V
60-tych rokoch
bola tato hypoteza potvrdena cez priame satelitne pozorovania slne?neho vetra, ?o tie? umo?nilo vysvetli? magneticke burky, polarnu ?iaru a ine slne?no-pozemske javy.
V
slne?nej sustave
je zlo?enie slne?neho vetra identicke
slne?nej
korone
, 73%
vodika
, 25%
helia
a zvy?kove ne?istoty. Presne zlo?enie nebolo doteraz odmerane.
Genesis
vesmirna misia so zachytenymi vzorkami sa vratila na
Zem
v roku
2004
a jej vzorky su analyzovane, bola v?ak po?kodena tvrdym pristatim, ke? sa jej neotvorili
padaky
pri navrate do zemskej
atmosfery
.
V blizkosti Zeme sa rychlos? slne?neho vetra meni od 200 do 889 km/s. Priemer je 450
km/s
. Pribli?ne 1 milion ton hmoty za sekundu sa straca zo Slnka vytryskovanej ako slne?ny vietor, ?o je zanedbate?ne mno?stvo oproti svietivemu vykonu Slnka, ktory zodpoveda pribli?ne 4,5
Tg
(4.5×10
9
kg) hmoty konvertovanej na energiu ka?du sekundu.
Ke??e slne?ny vietor je
plazma
, nesie so sebou
magneticke pole
Slnka. A? do vzdialenosti pribli?ne 160 Gm (160 000 000 km), slne?na rotacia zakruca slne?ny vietor do ?piraloviteho vzoru a ?aha so sebou jeho magneticke ?iary, no za touto vzdialenos?ou sa slne?ny vietor pohybuje smerom von bez ?al?ich vplyvov priamo zo Slnka. Neobvykle energeticke vybuchy slne?neho vetra sposobene
slne?nymi protuberanciami
a ?al?imi podobnymi javmi slne?neho po?asia su zname ako ?solarne burky“ a mo?u vystavi?
vesmirne sondy
a
satelity
silnym davkam
radiacie
. ?iasto?ky slne?neho vetra zachytene v
zemskom magnetickom poli
maju tendenciu sustredi? sa vo
van Allenovom radia?nom pase
a zapri?i?ova? tak
polarnu ?iaru
, ke? dopadaju do
Zemskej atmosfery
blizko
polov
. Ostatne
planety
s magnetickymi po?ami podobnymi tomu zemskemu maju tie? vlastne polarne ?iary.
Slne?ny vietor vyduva ?bublinu“ v
medzihviezdnej latke
(zriedene plyny vodika a helia, ktorymi je galaxia presiaknuta). Bod, v ktorom u? nie je sila slne?neho vetra dostato?ne silna, aby zatla?ila na medzihviezdnu latku sa nazyva
heliopauza
a je ?asto pova?ovany za vonkaj?iu ?hranicu“ slne?nej sustavy. Vzdialenos? k heliopauze nie je presne znama a pravdepodobne sa zna?ne meni pod?a aktualnej rychlosti slne?neho vetra a lokalnej hustoty medzihviezdnej latky, ale je zname, ?e le?i ?aleko za obe?nou drahou
Neptuna
.