z Wikipedie, slobodnej encyklopedie
Reprezentacia Pytagorovej monady
[1]
Monada
povodne znamenala nedelite?nu jednotlivu bytos?, neskor (pod?a Leibniza) duchovnu prapodstatu a pod.
Slovo
monada
je odvodene z greckeho slova
monas
, ktore u
Platona
ozna?ovalo nemenne a nedelite?ne idey ako zaklady bytia v?etkych premenlivych a delite?nych
sucien
.
[2]
Pod?a
Pytagora
bola monada termin pre Boha, prvotnu bytos?, alebo suhrn v?etkych bytosti.
- Giordano Bruno
: monada je posledna jednotka, za ktoru sa u? neda is? a ktora je zrkadlovym obrazom bo?skeho celku sveta. V ka?dej jednotlivej bytosti je pritomna cela plnos? a nekone?nos?
Boha
. Predstava monady tak kladie hranicu nekone?nej delite?nosti sveta. Monada ako samostatna jednotka je v sulade so svojim pojmom ?alej nedelite?na.
[3]
- Gottfried Wilhelm Leibniz
: monada je neopakovate?na individualita. Monada je idealna, v sebe uzavreta substancia, uplne do seba uzavrety svet a uplna reprezentacia univerza. Monad je nekone?ny po?et. Monady su
emanacie
(vyblesky) Boha. Monady nemaju okna, ktorymi by mohlo nie?o do nich vstupi? alebo z nich vyjs?. Monady nemo?u preto vstupova? do vzajomnych vz?ahov. Monady treba poklada? za idealne substancie preto, lebo v?etko materialne podlieha delite?nosti. Nedelite?na monada teda nema nijaku rozpriestranenos?, nie je zlo?ena, ale jednoducha. Ako taka predstavuje mikrokozmos, ktory nepotrebuje nijake doplnenie a v?aka predur?enej harmonii sa s nespo?etnymi inymi monadami spaja do celku makrokozmu. Leibnizov pojem monady chce v protiklade k dualizmu myslenia a rozpriestranenosti (
Descartes
) uplatni? substancialnu jednotu ako povodny moment suvislosti sveta. Leibniz dal pojmu monady taky vyznam, ktory sa traduje dodnes. Monady tvoria hierarchiu, v ramci ktorej sa rozli?uje cele spektrum monad. Monady sa od seba odli?uju, ale napriek svojej odli?nosti tvoria napoh?ad nepretr?ity vzostupny rad. Toti? postupnos? od temnych monad k jasnej?im monadam prebieha hromadenim nekone?ne malych zmien vo vnutri ka?dej z nich (vo forme tzv. malych persepcii), tak?e vysledok je prakticky kontinuitny rad monad. Medzi dvoma susednymi monadami vlastne zistime iba nepatrny kvalitativny rozdiel (priroda nerobi skoky), no medzi monadami, ktore su v danom rade od seba dostato?ne vzdialene, je u? rozdiel evidetny. Touto kon?trukciou sa Leibniz usiluje spoji? dva zdanlivo nespojite?ne principy, princip individuality a princip kontinuity, ktore plnia vyznamnu ulohu v jeho filozofii, ale aj v pracach z oblasti matematiky a prirodnych vied. Najlep?im prikladom je
matematika
a Leibnizov objav
infinitezimalneho po?tu
: z veli?in v limite prakticky nekone?ne malych vznikaju integrovanim ?iary, plochy, telesa a pod. Leibnizove uvahy o ?ivej prirode (pozri hmliste monady) prispeli k vzniku
biologie
. Vo
fyzike
Leibniz u? nepredpoklada m?tvu silu, t. j. impulz ako u Descarta, ale ?ivu silu ?i?e mechanicku energiu vlastnu telesam.
[3]
