Jazyk
je historicky kon?truovany system zvukovych, lexikalnych a gramatickych prostriedkov, objektivizujuci pracu myslenia,
komunikacie
a vzajomneho chapania sa jej u?astnikov. Jeho skumanim sa zaobera ?pecificka oblas? kognitivnej aktivity ?loveka ?
jazykoveda
. Jeho praktickou realizaciou je
re?
.
Zakladnymi funkciami jazyka su: dorozumievacia ? komunikativna, poznavacia ? kognitivna, esteticka a reprezentativna.
Jazyk ako system sa sklada z ?iastkovych podsystemov (subsystemov), ktore sa opa? skladaju z ?iastkovych systemov (subsubsystemov).
System jazyka ma dve zakladne roviny:
- Zvukova (vyrazova) rovina
je tvorena segmentalnym fonetickym systemom ?
fonetikou
a suprasegmentalnym prozodickym systemom-prozodiou.
- Vyznamova rovina
je tvorena gramatickym systemom, ktory je tvoreny morfologiou a syntaxou, a lexikalnym systemom ? lexikologiou. Ta sa ?leni na subsystem lexikalnej morfologie a lexikalnej semantiky.
System
je vnutorne organizovany celok pozostavajuci z inventara prvkov, ktore su zviazane vnutornymi vz?ahmi. ?truktura systemu je sie? vz?ahov medzi jeho prvkami. ?trukturovanos? systemu (aj jazykoveho) je miera koherencie (sudr?nosti, vzajomnej zviazanosti) prvkov systemu (podsystemu). ?trukturovanos? systemu zavisi od:
- rozsahu mno?iny prvkov ? vz?ah nepriamej umery ? ?im va??i rozsah mno?iny prvkov, tym men?ia ?trukturovanos?
- relativnej uzavretosti systemu ? vz?ah priamej umery ? ?im je system uzavretej?i, tym je ?trukturovanej?i
- relativnej stability systemu ? jazyk ako system je vystaveny vplyvom okolia. Vzh?adom na tento tlak okolia posobia v jazyku dve protichodne tendencie:
- asimilacia
? snaha systemu prisposobi? si okolie tak, aby zodpovedalo jeho vnutornej ?trukture (napriklad pri preberani cudzich slov ?
futbal
); je stabilizujucim faktorom v jazyku, posobi proti zmenam a v prospech zachovania
status quo
; ? medzi uzavretos?ou a stabilitou jazykoveho systemu je priama umera
- akomodacia
? prisposobovanie sa systemu tlakom vonkaj?ieho okolia; je dynamizujucim, vyvinovym faktorom jazyka.
O deleni jazyka na spisovny, nare?ovy, slangovy a podobne pozri pod
utvar narodneho jazyka
.
Jazyk
v
antike
je uplne analogicky s vlastnos?ami; jazyk je akoby prirodny jav a nastroj nemenneho, univerzalneho ?udskeho rozumu.
[1]
Jazyk
v
analytickej filozofii
je to, ?o nam nevyhnutne sprostredkovava v?etko na?e poznanie a vedenie; jazyk je to, ?im je pre nas v?dy artikulovany svet.
[1]
Nazor
antickej filozofie
na
jazyk
je:
Problem jazyka a rozumenia, filozoficka otazka povodu a podstaty re?i je taka stara ako otazka povodu a zmyslu bytia. Anticka filozofia vychadza z principu jednoty myslenia a bytia, slova a skuto?nosti. Nadvazuje tak na zakladnu predstavu mytickeho myslenia, ?e slovo je su?as?ou bytia a ?e teda svet veci a svet ich pomenovani tvori jednotu.
[1]
Jazyk
pod?a
J. G. Hamanna
je aktivny a centralny prvok v procese kon?tituovania a utvarania rozumu. Jazyk je sila, ktora odkryva svet, prostriedok rozumu, a to tak vo vz?ahu k vonkaj?ej skuto?nosti, ako aj vo vz?ahu k druhemu. Elementarny jazykovy charakter sameho rozumu je prave taky nepochybny ako suvislos? rozumu s dejinami a kulturou, ktora prebieha len v jazyku a prostrednictvom jazyka.
[1]
Pod?a
J. G. Herdera
je
jazyk
aktivny a centralny prvok v procese kon?tituovania a utvarania rozumu. Jazyk je sila, ktora odkryva svet, prostriedok rozumu, a to tak vo vz?ahu k vonkaj?ej skuto?nosti, ako aj vo vz?ahu k druhemu. Elementarny jazykovy charakter sameho rozumu je prave taky nepochybny ako suvislos? rozumu s dejinami a kulturou, ktora prebieha len v jazyku a prostrednictvom jazyka.
[1]
Pod?a
Humboldta
je
jazyk
aktivny a centralny prvok v procese kon?tituovania a utvarania rozumu. Jazyk je sila, ktora odkryva svet, prostriedok rozumu, a to tak vo vz?ahu k vonkaj?ej skuto?nosti, ako aj vo vz?ahu k druhemu. Elementarny jazykovy charakter sameho rozumu je prave taky nepochybny ako suvislos? rozumu s dejinami a kulturou, ktora prebieha len v jazyku a prostrednictvom jazyka.
[1]
Jazyk
pod?a
R. O. Jakobsona
obsahuje v?dy nieko?ko sube?nych ?truktur, z ktorych ka?da je charakterizovana inou funkciou.
[1]
Jazyk
pod?a
Saussura
je system socialnych noriem a system znakov (
znakovy system
) odli?ny od aktualneho hovorenia. Pravidelnosti v jazyku sa zakladaju na systeme socialnych konvencii. Jazyk je fundamentom hovorenia (
parole
) ako priamo pozorovate?neho spravania sa. Jazyk je formou a nie substanciou. Jazyk osebe a pre seba je jedinym a pravym predmetom
lingvistiky
. Jazyk treba pod?a Saussura ?tudova? najprv z h?adiska jeho stavu a fungovania v ur?itom ?asovom okamihu, t. j. synchronne, aby sa mohli skuma? zmeny tohto stavu, t. j. aby sa jazyk mohol skuma? diachronne.
[1]
Pod?a
L. Wittgensteina
sa vyznam vyrazov
jazyka
neda oddeli? od pou?itia tychto vyrazov v ?ivej re?i. Sam osebe sa ka?dy znak zda by? m?tvym. ?o mu dodava ?ivot? ?ije v pou?ivani. ?o ur?ity vyraz znamena, zavisi od toho, ako sa v ur?itom jazyku pou?iva. Idealny jazyk neexistuje. Musime sa vrati? k be?nej
re?i
. Ako sa vyraz v jazyku pou?iva, ukazuje gramatika tohto jazyka. Ta obsahuje pravidla hry jazyka. Prirovnanie jazyka k hre sa stava ustrednou my?lienkou. Wittgenstein hovori o jazykovej hre. Jazykova hra sa normalne sklada z radu jazykovych vyjadreni a k tomu e?te patri ur?ita vonkaj?ia situacia a va??inou aj ine konania. Jazykovymi hrami su napriklad rozkazovanie a konanie pod?a rozkazu, opis predmetu pod?a toho, ako vyzera, alebo pod?a jeho rozmerov, vymy??anie pribehu, ?artovanie at?.
[1]
Jazyk
pod?a
?afarika
je najdole?itej?i a najnevyhnutnej?i ustroj ducha, ba duch sam v najvy??om svojom vteleni, v naj?istej?om svojom zjaveni. Duch netvori jazyk, ale tvori sa v jazyku a s jazykom; oba su ako telo a du?a v poslednych a najhlb?ich zakladoch svojho zjednotenie nevystihnute?ni, mo?no nad nimi ako nad najva??im zo v?etkych zazrakov len ?asnu?. Jazyk je v?ak vedomim naroda, je ?arovne mocny zvazok, ktory via?e die?a k matke, brata k bratovi, rodinu k rodine, a ich v?etkych spaja do naroda, t. j. do ?udskej spolo?nosti.
[1]