Ignac z Loyoly
, vlastnym menom
Inigo Lopez de Recalde
, (*
31. maj
/
1. jun
1491
zamok Loyola,
Azpeitia
? †
31. jul
1556
,
Rim
,
Taliansko
) bol
?panielsky
rimskokatolicky
k?az
,
teolog
,
filozof
, zakladate?
Spolo?nosti Je?i?ovej
(potvrdenej pape?om
Pavlom III.
v roku
1540
ako Jezuitsky rad), strateg a organizator protireformacie.
Je spoluautorom ducha barokovej filozofie a iniciator a vyjadrovate? barokoveho ?ivotneho pocitu. Svojimi ?duchovnymi cvi?eniami“ (modlitba, meditacie, ?itania, spytovania svedomia pri uplnom ml?ani po?as viacerych dni (3 - 30 dni) pod vedenim exercitatora) nadobudol ve?ky, e?te dnes trvajuci vplyv na zbo?nos? katolickych kres?anov.
Sv. Ignac Loyolsky pochadzal z baskickej provincie Guipuzcoa v severnom
?panielsku
. Narodil sa v r. 1491 v ka?tieli Loyola ako najmlad?i z dvanastich ?i trinastich deti baskickeho ??achtica Beltrana Ibaneza de Onaz. Pri krste dostal meno Inigo Lopez, ktore si neskor zmenil na Ignac (Ignatius) na po?es?
sv. Ignaca Antiochijskeho
. Jeho matka po jeho narodeni chor?avela a ?oskoro zomrela. Preto ho v prvom obdobi jeho ?ivota dali na vychovu istej vidieckej ?ene v blizkosti loyolskeho ka?tie?a. Neskor sa starala o dorastajuceho chlapca man?elka jeho star?ieho brata Martina Garciu ? Magdalena de Araoz.
Starnuci otec chcel ?o najlep?ie zabezpe?i? buducnos? najmlad?ieho syna. Preto ho dal u?i? ?ita? a pisa?. Chlapec oboje dobre zvladol, dokonca mal pekne pismo. Otec sa nadejal, ?e z neho mo?e by? pisar alebo azda aj notar, pripadne dajaky duchovny. Preto ho dal pre ka?dy pripad zapisa? do klerickeho stavu, ?o bolo spojene s obradom tonzury, charakteristickeho vystrihnutia alebo pristrihnutia vlasov. Ale I?igo nechcel by? ani uradnikom ani klerikom. Jeho predkovia a bratia boli
rytieri
a
vojaci
. Tym chcel by? aj on.
I?igove chlap?enske sny sa za?ali plni?, ke? sa ako 16-ro?ny dostal na dvor kra?ovskeho pokladnika Juana Velazqueza. Tam sa mu otvarala rytiersko-dvoranska kariera v kra?ovskych slu?bach. Mal mo?nos? oboznami? sa s diplomatickymi ulohami, ale aj s cnos?ami a necnos?ami rytierskeho ?ivota. Rad narabal so zbra?ami a ?ahko sa dal vyprovokova? do nebezpe?nych ?arvatok. Z jeho rytierskych cnosti mo?no spomenu? vernos? v slu?be, stato?nos? a? po poh?danie nebezpe?enstvom a ochranu slab?ich, medzi ktorych rytieri zara?ovali predov?etkym ?eny. I?igo snival o dame z kra?ovskeho rodu, pre ktoru by bol ochotny vykona? aj tie naj?a??ie veci.
Romanticka idyla mladeho Loyolu sa skon?ila smr?ou ?panielskeho kra?a Ferdinanda r.
1516
. Ferdinandov nastupca
Karol I.
Habsbursky (neskor?i cisar
Karol V.
) zasiahol ne??astne do ?ivota kra?ovskeho pokladnika Velazqueza, tak?e tento ?oskoro zomrel v dl?obe a nemilosti. I?igo takto stratil pana a ochrancu. Ujala sa ho Velazquezova ovdovena man?elka, ktora mu na rozlu?ku dala nie?o pe?azi, dva kone a odporu?anie najerskemu vojvodovi Manriquovi de Lara, ktory bol navarrskym miestokra?om. Vojvoda Antonio Manrique de Lara prijal I?iga ako rytiera a spolo?nika, ktory pod?a potreby vykonaval diplomaticke slu?by a zu?ast?oval sa na vojenskych podujatiach. Rozhodujuca pre I?igov ?al?i ?ivot bola francuzsko-?panielska vojna o Navarru v maji
1521
. Vtedy (pravdepodobne v piatok 24. maja) bol 30-ro?ny Loyola pri obrane pevnosti v navarrskom hlavnom meste
Pamplone
?a?ko raneny. Kanonova gu?a mu roztrie?tila pravu nohu a poranila ?avu.
Ani pohotove o?etrenie francuzskych lekarov, ani zd?hava lie?ba v rodnom ka?tieli nevedeli da? nohu celkom do poriadku. Hoci si dal I?igo lama? a reza? zle zrastene kosti, aby mu znetvorena noha nepreka?ala v ?al?ej rytierskej kariere, prava noha ostala krat?ia, tak?e I?igo po cely ?al?i ?ivot krival.
Pri dlhom dolie?ovani v Loyole raneny ?caballero” (rytier) chcel ?ita? rytierske romany, s akymi sa kedysi stretol na dvore kra?ovskeho pokladnika Velazqueza. Ale v loyolskom ka?tieli ni? take nebolo. Dobra ?vagrina Magdalena de Araoz mu mohla ponuknu? iba ?ivot
Krista
a znamu zbierku ?ivotopisov svatych Legenda aurea. Z dlhej chvile sa I?igo dal do ich ?itania. A tu postupne za?al poznava? ine rytierstvo, ove?a u??achtilej?ie ako jeho doteraj?ie. Obdivoval, ?o urobili
sv. Franti?ek
,
sv. Dominik
a ini svati v slu?be najvy??ieho Pana. Napokon sa rozhodol, ?e ich bude nasledova?. Ale ako?
Sprvoti mal v umysle vstupi? do prisneho kartuzianskeho
kla?tora
, kde by konal take ?a?ke skutky pokania, ake robili davni svati. Ale napokon sa rozhodol, ?e pojde ako chudobny putnik do
Jeruzalema
. Tam potom ostane, aby mohol nav?tevova? miesta posvatene ?ivotom a utrpenim Pana Je?i?a a aby pritom pomahal du?iam. Ale predtym bolo treba dokon?i? vyu?tovanie z minuleho ?ivota.
V Loyole na ?om zbadali ve?ku zmenu, ale on nikomu neprezradil svoje plany. Niekedy koncom februara
1522
, v peknych rytierskych ?atach s dykou a me?om na opasku, vysadol v Loyole na mulicu a pobral sa smerom na juh. Na naliehanie brata Martina prijal dvoch sprievodcov z loyolskeho slu?obnictva, ktori mali odprevadi? I?iga na vojvodov dvor do Navarrety. Pripojil sa aj brat Pero Lopez, ktory bol k?azom, ale nerobil ve?ku ?es? k?azskemu stavu.
Po odchode z Loyoly I?igo nechcel odklada? uskuto??ovanie svojich predstav o duchovnom rytierstve. Preto napriek zimnemu po?asiu odbo?il z hlavnej cesty do baskickych vrchov, kde v marianskej svatyni Aranzazu prebdel celu noc pred milostivou sochou
Panny Marie
. Pod?a neskor?ich naznakov sa da va?ne predpoklada?, ?e tu zlo?il s?ub ve?nej ?istoty. Po no?nom bdeni skupinka zimnych putnikov pokra?ovala v ceste. Po zastavke v meste O?ate, kde Loyolovci nav?tivili svoju vydatu sestru, sa brat Pero vratil. I?igo pokra?oval s dvoma sluhami na vojvodov dvor v Navarrete. Tam prepustil sluhov, aby sa vratili do Loyoly. Odteraz bol slobodny pre uskuto??ovanie svojich idealov.
Pri stretnuti s vojvodom krivajuci rytier oznamil svoj umysel skon?i? so slu?bou v miestokra?ovej dru?ine a ?iadal si vyplati? poslednu mzdu. Ke? Antonio Manrique de Lara neuspe?ne ponukal I?igovi vyhodne miesto, napokon sa s nim rozlu?il. Tym sa Loyolovi uvo?nili posledne zavazky vo svete. Z pe?azi, ktore dostal, ?as? pou?il na vyplatenie minulych podl?nosti, ?as? venoval na opravu a ozdobu jedneho obrazu Panny Marie a ?as? si ponechal na nevyhnutne vydavky po?as ?al?ieho putovania. Jeho najbli??im cie?om bolo zname marianske putnicke miesto
Montserrat
ne?aleko
Barcelony
. Tam chcel aj navonok dokon?i? zmenu, ktora sa v ?om odohrala po zraneni v Pamplone.
Do putnickeho strediska, ktore spravovali
benediktini
, pri?iel okolo 20. marca. Po trojd?ovej priprave si vykonal v?eobecnu spove? z celeho dovtedaj?ieho ?ivota. Mulicu daroval kla?toru, zbrane dal zavesi? medzi votivne dary k milostivej soche Panny Marie a rytierske ?aty dal jednemu ?obrakovi. Potom si obliekol vrecovite putnicke rucho, ktore si zaobstaral cestou pred prichodom na Montserrat. Takto stravil celu noc pred sviatkom Zvestovania ? chvi?ami k?a?iac, chvi?ami stojac ? pred montserratskou Madonou.
Rano sa ako celkom novy ?lovek vydal na ?al?iu cestu. No nie priamo do Barcelony, ale do blizkej Manresy, kde si v odlu?enosti chcel usporiada? dojmy poslednych dni. Av?ak z kratkej planovanej zastavky sa stalo jedenas? mesiacov dramatickej duchovnej skusenosti. I?igo tu pre?ival svoje ve?ke
duchovne cvi?enia
. Pokojne utechy sa striedali s prudkymi duchovnymi bojmi a obdobia suchoty s prekvapujucimi osvieteniami. To v?etko posobilo na jeho ?ivotnu premenu. Mo?no poveda?, ?e koncom marca 1522 pri?iel do Manresy ako horlivy novoobratenec a koncom februara
1523
sa vydaval na ?al?iu cestu ako vnutorne pretvoreny duchovny mu?.
I?igove manrezske poznatky, ktore ziskal v rozjimaniach, a ine duchovne skusenosti sa stali zakladom jeho znamych Duchovnych cvi?eni, ktore pomohli mnohym generaciam k duchovnej obnove ?ivota.
Z Manresy ?iel I?igo do Barcelony, odkia? cestoval lo?ou do
Talianska
. Tam dostal v
Rime
pape?ske povolenie na pu? do
Svatej zeme
. Z Rima ?iel pe?i do
Benatok
a odtia? lo?ou cez ostrov
Cyprus
do
Palestiny
, kam pri?iel
25. augusta
1523
. Napriek obmedzeniam a ?ikanovaniu tureckych vojakov, ktori vtedy okupovali svate miesta, loyolsky putnik sa citil v domovine svojho Pana ve?mi ??astny a chcel tam zosta?. Ale franti?kani, ktori boli ustanovenim Svatej stolice a so suhlasom tureckych vrchnosti stra?cami svatych miest, mu to nedovolili. A tak sa cez Taliansko vratil do Barcelony niekedy v predjari roku
1524
.
Ako zaujimavos? mo?no spomenu?, ?e I?igo prekonal celu cestu do Svatej zeme a spa? bez pe?azi. Tie, ?o mu dali rozli?ni obdivovatelia a dobrodinci, rozdal. Jedlo, ?o potreboval, si vy?obral. Najhor?ie bolo s miestom na lodi. Niektore lode ho odmietli, ale v?dy sa na?la aj taka, ktora ho bezplatne prepravila ta, kam chcel is?.
Po navrate z pute I?igo h?adal odpove? na nastoj?ivu otazku: ?o ?alej? Okrem slu?by Bohu chcel slu?i? aj du?iam pre ich dobro a na va??iu Bo?iu oslavu. Po nezaujatom posudzovani rozli?nych mo?nosti pri?iel k presved?eniu, ?e spomenuty cie? ?ah?ie dosiahne, ke? bude aspo? trochu ?tudova?. Nebolo to ?ahke rozhodnutie pre mu?a, ktory mal od mladosti odpor k ?tudiu a teraz u? dobre prekro?il tridsiaty rok ?ivota. No svojou charakteristickou silou vole prekonal vnutorne namietky i vonkaj?ie oh?ady a spolu s barcelonskymi chlapcami si sadol do ?kolskych lavic.
V Barcelone I?igo ?tudoval dva roky latin?inu. Potom na radu svojho u?ite?a ?iel pokra?ova? v ?tudiu na
univerzitu
v
Alcale
. Tam sa popri ?tudiu venoval aj intenzivnej apo?tolskej ?innosti. Medzi?asom si ziskal ?tyroch mlad?ich spolo?nikov. ?ili v chudobe, venovali sa dobro?innosti a pou?ovali ?udi o viere a o zachovavani kres?anskych zasad. Ich ?ivot a u?inkovanie sposobilo rozruch a vyvolalo zasah cirkevnych uradov. Tie napokon zakazali I?igovi a jeho spolo?nikom pou?ova? ?udi o viere a mravoch, kym nedokon?ia ?tudia. Aby sa vyhol ?al?im ?a?kostiam, I?igo pre?iel z Alcaly na univerzitu do
Salamanky
, ale tam sa opakovalo to iste. Napokon znechuteny ?a?kos?ami, ktore zakusil v
?panielsku
, odi?iel v januari
1528
do
Pari?a
, kde sa dal ?tudova?
filozofiu
a
teologiu
na tamoj?ej slavnej univerzite.
Na pari?skej univerzite sa stretali nielen ?tudenti a profesori rozli?nych narodnosti, ale aj rozne my?lienkove prudy, ?o umo?nilo I?igovi urobi? si lep?iu predstavu o politickej situacii v Europe a o nabo?enskej situacii v zapadnom kres?anstve, ktore sa za?alo trie?ti? vplyvom roznych reformatorov. Videl, ?e
Cirkvi
ne?kodi iba pokles mravov, ale i nedostatok patri?nej ucty a poslu?nosti. Ako neskor napisal I?igov tajomnik P. Polanco, v strednej (a to platilo aj o zapadnej) Europe ?poslu?nos? vo?i rimskemu apo?tolskemu stolcu nielen?e u? nejestvovala, ale obratila sa na akusi zasadnu nenavis?. Je neuverite?ne, ako sa poh?dalo sviatos?ami a inymi svatymi vecami. Robili tak nielen otvoreni odporcovia Cirkvi, ale aj ti, ?o sa e?te dr?ali stareho poriadku.”
(Polanco, J.: Chronicon SJ, III, s. 248?249)
Takyto postoj sa musel hlboko dotknu? I?igovho rytierskeho ducha, pre ktoreho bola disciplina a vernos? vecou nielen vonkaj?ieho poriadku, ale aj srdca. Dovtedy pokladal za najvyznamnej?iu cnos? chudobu. Okrem evanjelia sa mohol pritom opiera? o priklad svatych, najma sv. Franti?ka Assiskeho, a o historicku skusenos?, pod?a ktorej bohatstvo viedlo k upadku v ?udskej spolo?nosti a osobitne v Cirkvi. To boli dostato?ne dovody na to, aby trvale vy?adoval od svojich nasledovnikov dosledne dodr?iavanie chudoby. Ale pari?ske poznanie duchovneho odboja, ktory sa ?iril v Europe proti Cirkvi a zvla?? proti
pape?ovi-Kristovmu zastupcovi
na zemi, priviedlo Ignaca (ako sa odvtedy za?al nazyva?) k osobitnemu zdoraz?ovaniu inej cnosti, a to poslu?nosti a bezpodmiene?nej oddanosti Cirkvi. Prezradzaju to okrem ineho ?Pravidla o citeni s Cirkvou”, ktore pridal v Pari?i ku knihe Duchovnych cvi?eni.
Ignac bol v Pari?i celkove sedem rokov: od februara 1528 do aprila
1535
. V r.
1533
dosiahol akademicky titul ?Magister artium”, ?o zodpoveda anglo?americkemu ?Master of Arts” a stredoeuropskemu doktoratu filozofie.
Ignacovi mlodobne ako on ?tudenti pari?skej univerzity, ktorych ziskal svojim osobnym prikladom a duchovnymi cvi?eniami. Boli to u?eni a Cirkvi oddani mladi mu?i, ktori neskor vykonali ve?a v slu?be Cirkvi a v slu?be du?i. Boli to:
Peter Favre
,
Franti?ek Xaversky
,
?imon Rodrigues
,
Diego Lainez
,
Alfonz Salmeron
a
Mikula? Bobadilla
.
Ich prvym spolo?nym formalnym ukonom bol s?ub, ktory urobili
15. augusta
1534
v kaplnke na vrchu
Montmartre
za pari?skymi hradbami. S?ubom sa zaviazali, ?e pojdu do Svatej zeme, kde budu v chudobe pracova? na Bo?iu oslavu a pre dobro du?i. Keby sa v?ak planovana cesta nemohla uskuto?ni? do roka, ponuknu sa pape?ovi, aby ich pou?il, ako bude chcie?.
Po zlo?eni s?ubu v?etci pokra?ovali v ?tudiach v Pari?i. Prvy odi?iel z Pari?a prave Ignac, a to u? na jar
1535
. Kvoli ?asto opakovanym ?l?nikovym zachvatom mu lekari radili preru?i? ?tudium a na isty ?as odis? na vzduch rodneho kraja. Jeho spolo?nici s tym suhlasili a zarove? mu dali listy, ktore mal odovzda? ich pribuznym. V listoch oznamovali rodine svoje celo?ivotne rozhodnutie.
Ignac bol vo svojej domovine asi tri mesiace. No nebyval v rodnom
ka?tieli
, ale v utulku pre chudobnych ne?aleko mesta Azpeitie. Nebola to v?ak rekreacia, ako si ju predstavovali lekari. Ignac tam robil pokanie za hrie?nu minulos?, kazal, vyu?oval katechizmus a odstra?oval neporiadky, ?i u? to bolo va?nive kartarenie, pripady konkubinatu alebo pohor?live spory medzi farskym duchovenstvom a inymi zlo?kami cirkevnej obce.
Koncom jula sa pobral nav?tevova? rodiny svojich spolo?nikov. Ke??e ?iel pe?i, trvalo mu to asi tri mesiace. Kone?ne v neskorej jeseni opustil ?panielsko, aby sa tam u? nikdy nevratil. Do Benatok pri?iel koncom roku 1535. Tu, nako?ko sa dalo, pokra?oval v ?tudiu teologie a daval duchovne cvi?enia vyznamnym osobnostiam.
Ignacovi druhovia pri?li do Benatok
8. januara
1537
. Namiesto ?iestich v?ak boli deviati, lebo po Ignacovom odchode z Pari?a sa k nim pridali ?al?i traja ?tudenti pari?skej univerzity. Dvaja boli u?
k?azi
. Ignac zase ziskal troch v Benatkach. Teraz mohli v?etci pokra?ova? v spolo?nom programe. Chceli splni? predov?etkym dve ulohy: nek?azi mali prija? k?azsku vysviacku a v lete mali v?etci odcestova? putnickou lo?ou do Svatej zeme.
Na obidve ulohy sa pripravovali modlitbou a dobro?innos?ou. Byvali v dvoch nemocniciach, kde konali tie najni??ie prace okolo chorych od ?istenia ?ivych a? po pochovavanie m?tvych. K?azi ude?ovali sviatosti. V marci v?etci okrem Ignaca odi?li do Rima, aby si vy?iadali pape?ske dovolenie na pu? do Svatej zeme. Pape? im rad vyhovel. Okrem toho im dal pisomne povolenie, pod?a ktoreho v?etci nek?azi tejto skupiny mohli prija? k?azsku vysviacku od hociktoreho biskupa aj mimo jeho jurisdik?nej oblasti.
S tymito vyznamnymi privilegiami sa vratili k Ignacovi. Po horlivej priprave prijali
24. juna
k?azsku vysviacku z ruk dalmatinskeho biskupa Vincenta Negusantiho. Iba najmlad?i Salmeron musel ?aka? do oktobra, lebo v juni nemal e?te 22 rokov. Okrem toho v?etci zlo?ili s?ub chudoby a ?istoty do ruk pape?skeho legata Girolama Veralla. Na slu?enie prvej svatej om?e sa pripravovali 40-d?ovou utiahnutos?ou a modlitbou. Po tomto duchovnom sustredeni vystupili na verejnos? a za?ali kaza? na namestiach miest. Neskor sa rozi?li po severotalianskych univerzitnych mestach. V?ade dosiahli dobre vysledky.
Teda prvy cie? dosiahli. Druhy ? pu? do Svatej zeme ? sa v?ak neuskuto?nil pre vojnove napatie medzi Benatkami a Tureckom. Ponukli sa teda do slu?ieb pape?ovi. S tymto zamerom sa koncom oktobra 1537 Ignac sprevadzany Petrom Favrom a Diegom Lainezom vybral do Rima. V o?akavani osudovych rozhodnuti Ignac pre?ival ve?ke duchovne pohnutia, ktore vyvrcholili zjavenim v kaplnke La Storta ne?aleko Rima. Bolo to prijatie jeho modlitieb, v ktorych prosil nebeskeho Otca i Pannu Mariu, aby ho pridru?ili k Je?i?ovi Kristovi. Bolo to zarove? zav??enie Ignacovych rytierskych tu?ob, ke? sa po opusteni svetskej slu?by chcel sta? rytierskym slu?obnikom ve?neho Pana. On i jeho spolo?nici sa mali sta? Je?i?ovymi spolo?nikmi a mali nies? jeho meno.
V Rime sa Ignac venoval duchovnej slu?be, pri?om daval duchovne cvi?enia viacerym vyznamnym osobnostiam. Favre a Lainez vyu?ovali teologiu na rimskej univerzite La Sapienza. Po Ve?kej noci
1538
pri?li do Rima aj ostatni spolo?nici. Tak mohli kone?ne uskuto?ni? svoje predsavzatie ? ponuknu? svoje slu?by pape?ovi. Bol nim vtedy
Pavol III.
Ten ich ponuku s rados?ou prijal. Ako prvy akt ich vymenoval za u?ite?ov kres?anskej nauky na v?etkych zakladnych ?kolach v Rime.
Na rozdiel od svojich druhov Ignac odkladal svoju prvu sv. om?u poldruha roka. Pravdepodobne ju pod?a svojho povodneho programu chcel slu?i? vo Svatej zemi. Ke? sa mu v?ak tento ?ivotny sen nesplnil, slavil svoje primicie na Vianoce 1538 v kaplnke jasli?iek v rimskom chrame Santa Maria Maggiore.
Zima na prechode rokov 1538?1539 bola v Rime neoby?ajne kruta. Bezdomovci zomierali od hladu a mrazu na uliciach. Ignac a jeho druhovia sa naplno dali do slu?ieb tychto ne??astnikov. Vyslu?ili si tak obdiv a uznanie Rimanov, ktori ich odvtedy prijali za svojich.
U? po?as tejto zimy prichadzali do Rima ?iadosti o slu?by pari?skych magistrov, ktorych u?inkovanie v severnom Taliansku a v Rime vyvolalo ?iroku ozvenu. Pape? im za?al dava? prikazy, pod?a ktorych sa mali poduja? na naro?ne ulohy v
Taliansku
,
Irsku
,
Nemecku
, ba a? v
Indii
.
Ignac a jeho druhovia stali pred va?nou otazkou, ?i ich bude vo?a?o spaja?, ke? sa takto rozidu, alebo ?i ich spolo?enstvo zanikne. Po va?nych poradach a modlitbach sa rozhodli, ?e okrem dovtedaj?ich s?ubov chudoby a ?istoty zlo?ia aj s?ub poslu?nosti jednemu z nich. Tak vzniklo nove reho?ne spolo?enstvo, ktore je zname pod ?panielskym menom Compa?ia de Jesus (Je?i?ova dru?ina), po latinsky Societas Jesu a po slovensky
Spolo?nos? Je?i?ova
.
Novu reho?nu spolo?nos?, ktoru pozname aj pod nazvom jezuiti, schvalil
pape?
Pavol III.
ustne
3. septembra
1539
. Napokon po prekonani rozli?nych namietok a ?a?kosti zo strany kurialnych kardinalov ju cirkevnopravne potvrdil bulou
Regimini militantis Ecclesiae
d?a
27. septembra
1540
.
Po uradnom schvaleni rehole bolo treba vykona? vo?bu predstaveneho a zlo?i? do jeho ruk reho?ne s?uby. Vo?ba sa uskuto?nila
5. aprila
1541
. Za predstaveneho bol zvoleny zakladate? tohto spolo?enstva ? Ignac Loyolsky. Do jeho ruk zlo?ili s?uby piati zakladajuci ?lenovia rehole, ktori boli vtedy v Rime, a to pred obrazom Panny Marie v bazilike sv. Pavla za hradbami d?a
22. aprila
. Nova reho?a zaradila tento de? do svojho liturgickeho kalendara ako sviatok Panny Marie, Matky a Kra?ovnej Spolo?nosti Je?i?ovej.
Spomenute s?uby sa li?ili od s?ubov inych reholi tym, ?e profesi novej rehole okrem troch zvy?ajnych s?ubov chudoby, ?istoty a poslu?nosti urobili aj ?tvrty s?ub bezpodmiene?nej poslu?nosti pape?ovi, ke? im zveri nejake poslanie.
Na vo?be predstaveneho a pri skladani s?ubov chybali ?tyria z prvych jezuitov, ktorych medzitym pape? u? poveril rozli?nymi ulohami. Tak Mikula? Bobadilla bol v Neapole, Peter Favre v Nemecku, ?imon Rodrigues v Portugalsku a Franti?ek Xaversky na ceste do Indie. V?etci v?ak u? pred odchodom nechali v Rime svoje hlasovacie listky v zape?atenych obalkach. Tie otvorili pri hlasovani ostatnych. S?uby skladali ka?dy na mieste svojho posobiska do ruk nejakeho cirkevneho predstavite?a. Iba Bobadilla ich skladal do Ignacovych ruk po navrate z Neapola v septembri 1541.
Na vyznamnej udalosti skladania prvych s?ubov v bazilike sv. Pavla sa zu?astnila aj skupina mlad?ich spolo?nikov, ktorych po?et rychlo rastol. A to nielen v Rime, ale aj na inych miestach, kde u?inkovali prvi jezuiti, najma v Portugalsku, kde pracu ?imona Rodriguesa ?tedro podporoval kra?
Jan III.
V
Portugalsku
vznikli u? v r.
1542
prve dve kolegia a v r.
1546
samostatna provincia.
No napriek tomuto rastu Ignac ako generalny predstaveny nemohol ani z?aleka uspokoji? v?etky ?iadosti, s ktorymi sa na?ho obracal pape?, biskupi a panovnici. Nad?udske ulohy niektorych ?oskoro vy?erpali. Tak vzacny Peter Favre zomrel vo veku 40-tich rokov a jeho krajan Claude Jay pa?desiatro?ny.
Ignac si uvedomoval, ?e na dlhodobe uspokojenie naliehavych potrieb Cirkvi nesta?i iba skupina horlivych apo?tolov, ale ?e treba vybudova? solidne ustanovizne, ktore budu trvale pripravova? na cirkevnu slu?bu rozumove i duchovne vyspelych pracovnikov. Preto v r.
1551
zalo?il v Rime ustredne kolegium, ?Collegium Romanum”, z ktoreho sa zakratko vyvinula dodnes jestvujuca
Gregorova univerzita
, pomenovana pod?a jej spoluzakladate?a a mecena?a pape?a
Gregora XIII.
V r.
1552
zalo?il Ignac ?Collegium Germanicum” (neskor?ie Germanicum-Hungaricum), na ktorom sa vychovavali
k?azi
pre krajiny strednej Europy. Tieto kolegia sa stali predvojom rozsiahleho jezuitskeho ?kolstva, ktore malo vyznam nielen pre Cirkev, ale pre rozvoj celej zapadnej kultury.
Nova reho?a zohrala dole?itu ulohu pri vnutornej obnove Cirkvi, ale osobitne vynikla v boji proti ?iriacim sa bludom. Preto mala hne? od po?iatku ve?a otvorenych i skrytych nepriate?ov. Ignac Loyolsky potreboval ve?a trpezlivosti, diplomatickeho taktu a neraz i rozhodnej energie, aby obranil a upevnil rozvijajuce sa dielo. No najviac sa spoliehal na Bo?iu pomoc, ktora viedla k zalo?eniu rehole a u?inne ju sprevadzala v jej pracach. Napokon cela existencia noveho reho?neho spolo?enstva mala nadprirodzene zameranie, ako to vyjadrovalo Ignacovo heslo -
Ad maiorem Dei gloriam
?V?etko na va??iu Bo?iu slavu”
[1]
.
V poslednom obdobi svojho ?ivota Ignacovi zosilneli ?aludo?ne a ?l?nikove bolesti, proti ktorym boli lekari bezmocni. Napriek tomu ve?mi intenzivne pracoval v apo?tolate, tak?e si zaslu?il titul apo?tol Rima. Okrem toho musel venova? ve?a ?asu a sil vedeniu vzrastajucej rehole. Vypracoval stanovy, zakladal reho?ne provincie a kolegia, usmer?oval vychovu novej radovej generacie a dole?ite apo?tolske diela. Ve?ka ?as? jeho takmer 7000 listov vznikla v tomto obdobi. Kvoli spravodlivosti v?ak treba doda?, ?e jeho mimoriadne cennym pomocnikom bol od r.
1547
jeho tajomnik Juan Polanco.
Popri intenzivnej a naro?nej vonkaj?ej ?innosti Ignac ?il hlbokym duchovnym ?ivotom. Rannemu rozjimaniu a svatej om?i venoval nieko?ko hodin, pri?om dostaval ve?a milosti, ako prezradza jeho ?iasto?ne zachovany duchovny dennik.
Ignac Loyolsky zomrel osamote
31. jula
1556
rano. Vtedy mal nim zalo?eny rad u? tisic ?lenov, ktori pracovali v trinastich reho?nych provinciach.
Pape?
Pavol V.
vyhlasil r.
1609
Ignaca Loyolskeho za blahoslaveneho a pape?
Gregor XV.
r.
1622
za svateho. Jeho telesne pozostatky su ulo?ene v bo?nej kaplnke hlavneho jezuitskeho kostola Il Gesu v Rime.
Sv. Ignac sa zvykne zobrazova? v liturgickom oble?eni a na prsiach ma napis
IHS
alebo sa zobrazuje v reverende a birete. Mo?no sa stretnu? aj s tym, ?e je zobrazeny v odeve putnika alebo rytiera.
- Exercitia spiritualia
(Duchovne cvi?enia),
1548
- Monumenta Historica Societas Iesu
,
1894
an.
- ↑
Porovnaj: Zostavovate?: KU?AKOVA, Eva a kol.:
Moudrost v?k?, Lexikon latinskych vyrok?, p?islovi a r?eni
. Praha: ?lenska kni?nice nakladatelstvi SVOBODA, 1988., s. 28. 73/601-22-8.5
- "31. jul : Sv. IGNAC, reho?nik." In: Daniel Dian - Viliam Judak:
Ka?dy de? so svatymi : II. diel.
Trnava : Spolok svateho Vojtecha, 2007. s. 40.
ISBN 978-80-7162-679-4
zdroj:
http://www.jezuiti.sk
Archivovane
2006-04-14 na
Wayback Machine