Giordano Bruno

	Giordano Bruno
	; taliansky renesan?ny filozof a dominikan
Narodenie	1548 ; Nola , Taliansko
Umrtie	17. februar , 1600 ; Rim , Taliansko
Odkazy
Projekt ; Guttenberg	Giordano Bruno ; (plne texty diel autora)
Commons	Giordano Bruno
	Biograficky portal

Giordano Bruno vlastnym menom Fillipo Bruno , tie? Nolan alebo Nolanus (* 1548 , Nola , Taliansko ? † 17. februar 1600 , Rim ) bol taliansky renesan?ny filozof a dominikan . Bol ovplyvneny Mikula?om Kuzanskym .

V astronomii sa preslavil tezami o tom, ?e Zem ani Slnko nie je stredom vesmiru a ?e vesmir je nekone?ny. Hlavne my?lienky vylo?il v serii dialogov, napisanych s?asti po latinsky, s?asti po taliansky.

?ivotopis [ upravi? | upravi? zdroj ]

Mlados? [ upravi? | upravi? zdroj ]

Narodil sa v dedine Nola ne?aleko Neapola . Povodnym menom sa volal Filippo Bruno , za svoju prezyvku si neskor zvolil meno Nolanus alebo Nolan (pod?a miesta narodenia), aj svoju filozofiu nazyval nolanistickou. Po ?tudiach v Neapole vstupil ako patnas?ro?ny do dominikanskeho kla?tora a neskor v roku 1565 sa stal ?lenom dominikanskeho radu, kde prijal nove meno Giordano . O sedem rokov neskor ho vysvatili za k?aza .

Vyhnanec [ upravi? | upravi? zdroj ]

Pre obvinenie z kacirstva v roku 1576 utiekol z Neapola do Rima a neskor cez Chambery do ?enevy . Preto?e svoje nazory nebol schopny prisposobi? svojej dobe, z va??iny jeho posobisk ho vyhnali. ^{[
chyba zdroj
]} Zo ?enevy odi?iel do Toulouse , odkia? musel kvoli hugenotskym vojnam odis? do Pari?a . Z Pari?a sa s odporu?anim francuzskeho kra?a Henricha III. vydal do Oxfordu , kde ho kvoli utokom na Aristotelovu filozofiu odmietli.

Svoje naj??astnej?ie roky potom pre?il v 1583 ? 1585 Londyne preva?ne u francuzskeho ve?vyslanca Michela de Castelnau, kde roku 1584 vydal vyznamne spisy La Cena de le Ceneri (Ve?era na popolcovu stredu) a De l'infinito universo et Mondi (O nekone?ne, vesmire a svetoch), v ktorych korigoval Kopernikov heliocentrizmus a vylo?il kozmologicku teoriu o nekone?nosti vesmiru.

S vyslancom de Castelnau sa v roku 1585 vratil do Pari?a, ktory neskor musel tie? opusti? kvoli utokom na aristotelovsku filozofiu. Potom byval v Nemecku v univerzitnych mestach Marburg a Wittenberg .

V roku 1588 stravil pol roka v Prahe u cisara Rudolfa II . Z Prahy odi?iel do Helmstedtu , z Helmstedtu do Frankfurtu nad Mohanom , kratko ?il v Zurichu ^[1]. Na kratky ?as dostal katedru matematiky v Padove , ale ?oskoro ho nahradil Galileo Galilei .

Upalenie [ upravi? | upravi? zdroj ]

V roku 1591 (e?te vo Frankfurte) dostal Bruno pozvanie Giovanniho Moceniga , aby sa vratil do Talianska (do Benatok ). Pozvanie prijal potom, ?o stratil mo?nos? natrvalo ziska? katedru v Padove. Po ?ase ( 1592 ) ho v?ak jeho ?iak udal, zatkla a vaznila ho inkvizicia a v roku 1593 ho vydali do Rima. O dovodoch, pre?o vlastne Mocenigo Bruna udal, existuje cely rad ?pekulacii, napr. ?e bol od za?iatku agentom inkvizicie, ?e Bruna podozrieval, ?e mu nechce prezradi? v?etko, ?o vie z ?iernej magie , at?. Ani fakt, ?e ho Benatky vydali do Rima, nebola celkom samozrejmos?, preto?e Benatky si zakladali na svojej nezavislosti; v jeho pripade v?ak Rim mohol svoju ?iados? oprie? o dohodu o vydavani ute?eneckych mnichov, navy?e sa vtedaj?ie vedenie republiky sna?ilo vychadza? Rimu v ustrety. Bruno sa tak vlastne stal obe?ou ?vysokej“ politiky.

Sudili ho pre protikres?anske a ruha?ske my?lienky ^[2], pravdepodobne ho aj mu?ili. Po tom, ?o tvrdohlavo odmietal odvola? svoje nazory, ho odsudili na trest smrti upalenim . Trest bol vykonany 17. februara roku 1600 na namesti Campo dei Fiori (Namestie kvetov) v Rime. ^[3] E?te na hranici sa odvracal od kri?a, ktory mu podavali. Cenne svedectvo o poprave priniesol Kaspar Schoppe . Rozsudok prijal so slovami: ?Vy nado mnou vyna?ate rozsudok s va??im strachom, ne? s akym ho ja po?uvam.“ ^{[
chyba zdroj
]}

Bruno sa stal jednym zo symbolov a idolov vo?nomy?lienkarov .

My?lienky [ upravi? | upravi? zdroj ]

Jedno (Uno) [ upravi? | upravi? zdroj ]

Namestie *Campo dei Fiori* v Rime so sochou Giordana Bruna

Ustrednou kategoriou Brunovej filozofie je kategoria Jedno (Uno), ktoru prevzal z novoplatonskej tradicie a vyklada ju v duchu naturalistickeho panteizmu . Jedno nie je u Bruna najvy??im stup?om kozmickej hierarchie, od ktoreho za?ina emanacia a? po najni??i stupe? ? hmotu , ale zhoduje sa s vesmirom. Jedno je aj pri?inou bytia i samostatnym bytim veci, v ktorom splyva ich podstata a existencia.

Jedno je vesmirom, jedinym, nekone?nym a nehybnym, je jedinou absolutnou mo?nos?ou, jedinou skuto?nos?ou, jedinou formou ( du?ou ), jedinou hmotou (telesom). Je jedinou vecou, jedinym sucnom , je tym, ?o je najva??ie a najlep?ie. Toto jedine sucno nevznika, preto?e niet ineho sucna, do ktoreho by sa zmenilo. Nemo?e sa zva??i? ?i zmen?i?, preto?e je nekone?ne. Nie je hmotou, preto?e nie je utvarane, ohrani?ene, nie je ani formou, preto?e ni?omu nedava tvar, podobu. Je v?etkym ? jedinym, najva??im, je univerzom.

Taketo charakteristiky Jedneho su uvedene v Brunovom dialogu O pri?ine, principe a jednom .

Vesmir [ upravi? | upravi? zdroj ]

Vesmir preto nie je stvoreny, existuje ve?ne a nemo?e zaniknu?. Vo vesmire prebiehaju nepretr?ite zmeny a pohyb. Sam sa v?ak nepohybuje, lebo ako celok sa nemo?e premiest?ova?, preto?e v?etko zap??a. Vesmir je vo v?etkom, ka?da jeho ?as? je jednym. Nekone?na mnohotvarnos? v o?iach Bruna je len menlivou tvarou jednej a tej istej substancie. Vesmir nemo?e ma? ni? protikladneho ako dovod svojej premeny.

Brunovo u?enie o jednom, o zhode latky a formy, Boha a prirody , minima a maxima, znamena splyvanie protikladov ako u Kuzanskeho . Jedno je u Bruna vyjadrenim zhody medzi neustalou nepretr?itos?ou premeny sveta a stalos?ou jeho zakonov. V jednom splyva latka s formou a skuto?nos? sa neli?i od mo?nosti.

Bruno odmieta dualizmus dvoch principov, dvoch po?iatkov. V jednom v?etky principy u neho splyvaju. Jedno vo svojej premenlivosti obsahuje v sebe v?etky veci. Je to tak, ?e v jednom su obsiahnute v?etky rozdiely a v mnohom je skryta jednota.

Bruno ide tak ?aleko v tychto uvahach, ?e tvrdi, ?e v jednej ?astici hmoty su obsiahnute v?etky vlastnosti vesmiru. Jeho uvahy napadne pripominaju M. Kuzanskeho. Priamka a krivka v principe v najmen?ich usekoch splyvaju a nekone?na priamka je nekone?nym kruhom . V nekone?nej rozmanitosti prebieha nepretr?ity pohyb, ktory sposobuje neustalu premenu veci.

U?enim o splyvani protikladov v jednote vesmiru Bruno vystupuje proti scholastickemu chapaniu hmoty, ktore jej odopiera substancionalne bytie. Hmota nie je u Bruna scholastickym takmer ni?im , ktore je zbavene potencie a aktivity.

Takisto odmietavo sa Bruno stavia k Aristotelovmu po?atiu latky. Aristotelova latka, ktora je zbavena ?ivota a farieb, je pod?a Bruna len logickou fikciou a nie realnym javom. Celkovo sa da poveda?, ?e Bruno odmieta Aristotelovu formu i Platonove idey ako aktivne principy sveta, stavia sa proti scholastickemu po?atiu hmoty ako ?istej mo?nosti, tak aj proti novoplatonskemu u?eniu o hmote ako o nebyti . Bruno sa opiera o panteisticku tradiciu, chape hmotu ako tvorivy princip, ktory je plny ?ivotnych sil.

Hmota splyva s formou rovnako ako mo?nos? so skuto?nos?ou. Hmota v sebe obsahuje v?etky formy, je prame?om skuto?nosti, je tym z ?oho sa v?etky prirodne druhy tvoria. Bruno prebera od Kuzanskeho pojmy zavinuty a rozvinuty a aplikuje ich na hmotu. Je to teda hmota, ktora zo seba vyjavuje to, ?o je v nej implicitne (zavinute). Hmota ma nielen realne bytie, ale je stalym a ve?nym principom prirodnych veci . Hmota je substan?na, ve?na, kym forma zanika. V dosledku takychto predstav netreba u? stvorenia a dokonca niet ani zavislosti sveta na Bohu .

Vo svojom u?eni o ?trukture hmoty sa Bruno obracia k antickemu atomizmu . V dialogu O nekone?ne, vesmire a svetoch Bruno hovori, ?e vesmir sa sklada z oddelenych diskretnych ?astic, ktore sa nachadzaju v nepretr?itom nekone?ne ? v priestore. Zakladom ka?deho sucna su preto atomy , ktorych hmotna povaha ur?uje jednotu v?etkych veci. Nahodny pohyb a naraz atomov Bruno odmietal. Zdroj pohybu spo?iva v samotnej hmote a v jej najmen?ich ?asticiach. Aj ta najmen?ia ?astica hmoty ma rovnaku schopnos? ako v?etka hmota, ako cela priroda . Ak je v hmotnom svete atom minimom a v matematike zasa bod, potom v Brunovej metafyzike je tymto minimom monada ako predstavite? nedelite?nej jednoty. Monada obsahuje v sebe vlastnosti vesmiru. V Brunovej monadologii takto splyva hmota a pohyb, priroda a Boh.

Bruno sa v?ak neuspokojuje s prostym deklarovanim pohybu ako vlastnosti hmoty. Sna?i sa vo vnutri samotnej hmoty najs? ur?ujucu pri?inu pohybu. Odmieta pritom vonkaj?ie, hmote cudzie zasahovanie. Bruno tak prichadza k my?lienke v?eobecnej odu?evnenosti prirody, ktoru nazval du?ou sveta. Jej hlavnou vlastnos?ou je univerzalny rozum , ktory je pod?a Bruna v?eobecnou posobiacou pri?inou. Svetova du?a je ?imsi, ?o sa nemeni, ?o v?etko vyp??a, ?o osvecuje cele univerzum a podnecuje prirodu, aby vhodne vytvarala svoje druhy. Svet a v?etko v ?om je o?ivovane du?ou ? akymsi principom. Ka?da vec ma v sebe tuto spiritualnu substanciu, ktora pri najdeni vhodneho substratu sa rozvija do rastlin , zvierat a podobne.

V porovnani s Aristotelom, u ktoreho v?etko dostava pohyb zvonka, odu?ev?uje Bruno celu prirodu. V?eobecne sa da poveda?, ?e renesan?na prirodna filozofia sa usilovala Aristotelovho prveho hybate?a odmietnu?, h?adala preto v hmote vnutorny zdroj pohybu. Skrytym zmyslom odu?evnenia prirody a sveta je teda najdenie samopohybu.

Priestor a ?as [ upravi? | upravi? zdroj ]

Nadvazujuc na svoje predstavy o hmote, buduje Bruno svoje chapanie priestoru a ?asu . Priestor je nutnou podmienkou existencie pohybujucej sa hmoty a ako taky je odveky, mimo neho neexistuje ni?. Nejaku realnu existenciu prazdna mimo hmoty Bruno nepripu??a. Rovnakou podmienkou existencie hmoty je ?as.

?as sam nema, ani za?iatok ani koniec. ?as je trvanie veci, a preto ?as a hmota su od seba neoddelite?ne. Tato jednota ?asu a hmoty ho vedie k zaveru, ?e vo vesmire niet ?asu, ktory by mohol by? mierou v?etkych nebeskych telies. Bruno teda anticipoval relativnos? ?asu.

Kozmologia [ upravi? | upravi? zdroj ]

Na uvedenych ontologickych predstavach buduje Bruno svoju kozmologiu . Pri koncipovani kozmologie nekone?neho vesmiru vychadza z Kopernika i Kuzanskeho . Opierajuc sa o tieto in?piracie dochadza Bruno k zaveru, ?e v nekone?nom vesmire niet miesta pre pevny stred. Zem teda nie je stredom vesmiru a pohybuje sa tak ako ine vesmirne telesa. Predstava materialnej jednoty neba a Zeme vedie k zaveru, ?e vesmir je homogenny . Nebeske telesa podliehaju fyzikalnym zakonom. Scholasticky obraz sveta ? nehybna Zem, nehybny hybate? ? nahradil obrazom homogenneho a dynamickeho vesmiru. Kopernika teda prekro?il my?lienkou nekone?neho vesmiru, ale aj obrazom vesmiru, v ktorom sa v?etko rozvija, meni a zanika. Ve?ny je len sam vesmir.

Bruno zarove? predpokladal existenciu e?te neobjavenych planet a dokonca uva?oval o existencii ?ivota vo vesmire, ba dokonca o existencii ?al?ich rozumnych bytosti . Vesmir je nekone?ne teleso v nekone?nom priestore, preto je len jeden, hoci svetov je mnoho. Vesmir nie je len nekone?ny, je aj ve?ny a to znamena, ?e nebol stvoreny, je nehybny. Nehybny preto, ?e ako nekone?ny je nepremiestnite?ny. V ?om v?ak prebiehaju neustale zmeny.

Pod?a Bruna je pre filozofa neprijate?ne teologicke rie?enie , ktore proti sebe kladie nekone?neho Boha a kone?ny svet. Boh, usudzuje Bruno, nemo?e ohrani?ova? teleso, lebo bo?stvo nie je toho druhu, aby vyp??alo teleso. V sulade s tymito poh?admi odmieta Bruno delenie sveta na pozemsky, t. j. kone?ny a nadpozemsky, t. j. ve?ny. Nekone?nos? ?i ve?nos? je nekone?nos?ou ?i ve?nos?ou hmotneho vesmiru. Nekone?nos? vesmiru v zhode so svojimi predchodcami chape ako prejav nekone?nej bo?ej moci. Nekone?nos? Boha, in?pirovany Kuzanskym, interpretuje ako nekone?nos? zavinutu, nerealizovanu v sucne . V kone?nom dosledku prehlasuje vesmir za rovny Bohu. Priroda sa rovna Bohu a Boh prirode. To ale znamena, ?e namiesto slobodnej bo?skej vole nastupuje prirodna nutnos?.

Brunov vesmir vylu?uje Boha ako tvorcu, ktory by bol vesmiru vonkaj?i, ?i nad nim. Preto Bruno odmieta kreocionisticku koncepciu. Boh sa u neho zhoduje so svetom, nestoji proti prirode, ale je jej aktivnym principom. To znamena, ?e Bruno nepatri k stupencom antropomorfneho chapania Boha. U neho sa priroda stava Bohom vo veciach a ten neexistuje mimo veci. Da sa preto kon?tatova?, ?e Brunov panteizmus obsahuje v sebe silne materialisticke tendencie.

Teoria poznania [ upravi? | upravi? zdroj ]

Brunova teoria poznania vychadza z predpokladu existencie du?evnej substancie, jednotnej pre cely vesmir, ktora je akousi ?ivotnou silou. Jej prejavom je aj ?udska du?a. ?ivotna sila, hoci je vlastna v?etkym veciam, neprejavuje sa rovnako. Niekedy sa prejavuje ako rozum , vnimanie a rast , inokedy ako vnimanie a rast alebo len ako rast. Ke??e du?evny princip neexistuje bez tela a plati to i naopak, vedomie je neoddelite?ne od hmoty. Du?evna substancia (?ivotny princip) sa spaja bu? s tym alebo s onym druhom tela a na zaklade toho ziskava rozne stupne dokonalosti. ?udsky rozum teda nestoji proti prirode, ale je z nej vyvodzovany. Ulohou rozumu je pozna? zakony nekone?ne sa meniacej prirody.

Logicke je u Bruna obrazom prirodneho, za vonkaj?ou premenlivos?ou sa skryva stalos? prirodnych zakonov, ktore treba h?ada?. Poznanie za?ina zmyslami , ale je neposta?ujuce. Aby sme postihli podstatu, treba rozum , ktory ozmys?uje to, ?o sme predtym vnimali. A nad rozum ?alej e?te stoji intelekt , ktory odha?uje zmysel vysledkov logickeho usudzovania. Je to akysi druh vnutorneho ?itania. Ale najvy??ou schopnos?ou ?udskeho rozumu, ktorou sa povzna?ame k nazeraniu univerzalnej substancie je duch. Kone?nym cie?om nazerania je teda Boh (priroda).

Bruno, ktory uznava intelektualnu intuiciu , t. j. bezprostredne duchovne nazeranie univerzalnosti prirody a jej zakonov, neodde?uje intuiciu od ostatnych etap poznavania. Poznanie je pre neho procesom vzostupu k najvy??iemu nazeraniu ? k intuicii. Samotny proces poznania je nekone?ny a to aj napriek tomu, ?e ?udsky duch osebe je kone?ny. Nekone?ny je toti? objekt poznavania.

Problem pravdy [ upravi? | upravi? zdroj ]

Rie?iac problem pravdy, Bruno odmieta naroky teologie na vylu?ne vlastnictvo pravdy. Dokonca neakceptuje ani kompromisnu koncepciu dvojakej pravdy. Pod?a neho pravda mo?e by? len jedna a tou je pravda filozoficka , postihovana rozumom. Ka?da ?pekulacia o mimorozumovom poznani (zjaveni) znamena, pod?a neho, popretie rozumoveho poznania. V tychto suvislostiach Bruno ?iada slobodu myslenia a odmieta autority. Usudzuje, ?e je odsudeniahodne predklada? definicie nepreskumanych veci a nizke myslie? cudzim rozumom. Pod?a neho je tie? nedostojne ?udskej slobody pokorova? sa, veri? zo zvyku, je naivne stoto??ova? sa s nazorom davu, akoby v temnote topiaci sa a neodbytny dav platil viac ?i rovnako ako jedinec.

?lovek [ upravi? | upravi? zdroj ]

?lovek je nerozlu?ne spojeny s ve?nou a nekone?nou prirodou. Citi, ?e je ?iasto?kou ve?kolepeho a nekone?neho prudu. Tvarou v tvar nekone?nemu ?lovek citi, ?e je su?as?ou ve?nej prirody, ale nesmie by? zaha??ivy a nedbaly . Stavia sa proti asketizmu , kontemplativnosti, ale i proti hedonistickemu pasivizmu. Pre?o to?ko zaha?ame a spime za ?iva ? pyta sa Bruno, ke? budeme musie? to?ko zaha?a? a spa? po smrti ?

?udska ?innos? je mu kriteriom mravnosti . Pracou uskuto??uje ?lovek svoje u?enie. Len v?aka praci sa Perseus stal Perseom a Herakles Heraklom. Bruno dospieva k oslave heroickeho nad?enia, sebaobetovania v mene vy??ieho cie?a. ?lovek musi pod?a neho, prekona? snahu o sebazachovanie, musi kona? hrdinske ?iny a prina?a? obete v mene vzne?eneho cie?a. Takyto heroicky entuziazmus je, pod?a neho vy??im stup?om ?udskej dokonalosti. Brunova filozofia nad?enia zbo???uje ?loveka. ?lovek je bo?sky, preto?e je bo?ska priroda, ktora ho vytvorila a ktora je v ?om. Bo?skym ho robi jeho zapal pre vedenie a vzne?ene ?iny. ?lovek sa deifikuje v hrdinskom nad?eni, ke? splyva s bo?skou prirodou. S bo?skym sa mo?e, pod?a Bruna, spoji? iba ten, kto sa neboji telesnych muk.

Zaoberal sa tie? umenim pamati ( mnemotechnikou ), ?o bola vtedy ve?mi roz?irena metoda pamatania si, po?as inkvizi?neho procesu bol udajne schopny citova? cele stranky zo svojich spisov naspama?.

Po Brunovi pomenovane [ upravi? | upravi? zdroj ]

Po Giordanovi Brunovi je pomenovany okrem ineho krater na Mesiaci ( Giordano Bruno ).

Diela [ upravi? | upravi? zdroj ]

Do roku 1585 [ upravi? | upravi? zdroj ]

Ars memoriae ( 1582 )
De umbris idearum ( 1582 )
Cantus Circaeus ( 1582 )
De compendiosa architectura ( 1582 )
Candelaio Svi?ka? (komedie) ( 1582 )
Ars reminiscendi ( 1583 )
Explicatio triginta sigillorum ( 1583 )
Sigillus sigillorum ( 1583 )
La Cena de le Ceneri ( 1584 )
De la causa, principio, et Uno ( 1584 )
De l'infinito universo et Mondi ( 1584 )
Spaccio de la Bestia Trionfante ( 1584 )
Cabala del cavallo Pegaseo- Asino Cillenico ( 1585 )
De gl' heroici furori ( 1585 )
Figuratio Aristotelici Physici auditus ( 1585 )

Po roku 1585 [ upravi? | upravi? zdroj ]

Dialogi duo de Fabricii Mordentis Salernitani ( 1586 )
Idiota triumphans ( 1586 )
De somni interpretatione ( 1586 )
Animadversiones circa lampadem lullianam ( 1586 )
Lampas triginta statuarum ( 1586 )
Centum et viginti articuli de natura et mundo adversus peripateticos ( 1586 )
Delampade combinatoria Lulliana ( 1587 )
De progressu et lampade venatoria logicorum ( 1587 )
Oratio valedictoria ( 1588 )
De specierum scrutinio et lampade combinatorio Raymundi Lullii ( 1588 )
Jordani Bruni Nolani articuli centum et sexaginta adversus huius tempestatis mathematicos atque philosophos ( 1588 )
Camoeracensis Acrotismus ( 1588 )
De specierum scrutinio ( 1588 )
Oratio consolatoria ( 1589 )
De vinculis in genere ( 1591 )
De triplici minimo et mensura ( 1591 )
De monade numero et figura ( 1591 )
De innumerabilibus, immenso, et infigurabili ( 1591 )
De imaginum, signorum et idearum compositione ( 1591 )
Summa terminorum metaphisicorum ( 1595 )
Artificium perorandi ( 1612 )

Prelo?ene diela [ upravi? | upravi? zdroj ]

O nekone?ne, vesmire a svetoch
Dialogy

Referencie [ upravi? | upravi? zdroj ]

↑ In Nova Acta Paracelsica , Neue Folge 8, Peter Lang Bern 1994, S. 57 ? 87
↑ Luigi Firpo, Il processo di Giordano Bruno, 1993
↑ Mooney, John A. "Giordano Bruno," American Catholic Quarterly Review, Vol. XIV, 1889.