Charles-Maurice de Talleyrand-Perigord
Portret Talleyranda od Pierre-Paul Prud'hona, 1809 (Chateau de Valencay) [1]
Predseda narodneho zhroma?denia Francuzska
V urade 16. februar 1790  – 27. februar 1790
Jean-Xavier Bureau de Pusy Francois-Xavier-Marc-Antoine de Montesquiou-Fezensac
Minister zahrani?nych veci Francuzska
V urade 15. jul 1797  – 20. jul 1799
Charles Delacroix de Constant Charles-Frederic Reinhard
Minister zahrani?nych veci Francuzska
V urade 22. november 1799  – 9. august 1807
Charles-Frederic Reinhard Jean-Baptiste Nompere de Champagny
Prezident do?asnej vlady Francuzska
V urade 3. april 1814  – 14. april 1814
Napoleon Bonaparte Charles-Philippe de France
Minister zahrani?nych veci Francuzska
V urade 13. maj 1814  – 20. marec 1815
Antoine de Laforet Armand Augustin Louis de Caulaincourt
Prezident rady ministrov a Minister zahrani?nych veci
V urade 9. jul 1815  – 26. september 1815
Joseph Fouche , Louis Pierre Edouard Bignon Richelieu Armand Emmanuel du Plessis, duc de Richelieu
Ve?vyslanec Francuzska v Spojenom kra?ovstve
V urade september 1830  – november 1834
? Horace Sebastiani
Biograficke udaje
Narodenie	2. februar 1754 Pari?
Umrtie	17. maj 1838 (84 rokov) Pari?
Politicka strana	rojalisti-liberali
Alma mater	Sorbonne
Profesia	k?az , diplomat , politik
Narodnos?	francuzska
Vierovyznanie	rimskokatolicke
Rodina
Man?elka	Noelle-Catherine Verlee , de Talleyrand-Perigord
Partnerka	Dorothee de Courland (de Sagan) , Madame de Stael , Madame de Flahaut
Deti	bez dedi?a
Odkazy
	Charles-Maurice de Talleyrand-Perigord (multimedialne subory)
?len In?titutu Francuzska
Politicky portal   Biograficky portal

Charles-Maurice de Talleyrand-Perigord (* 2. februar 1754 , Pari? ? † 17. maj 1838 , Pari? ), obvykle nazyvany Talleyrand , bol francuzsky politik a diplomat . Pochadzal z rodiny vysokej ??achty a orientoval sa na karieru v cirkvi podobne ako jeho stryko reimsky arcibiskup . Stal sa k?azom, potom autunskym biskupom , po?as Ve?kej francuzskej revolucie vystupil z cirkvi, aby viedol laicky ?ivot.

Talleyrand po?as svojho ?ivota zastaval politicke mocenske funkcie vo viacerych re?imoch danej epochy. Bol poslancom v zhroma?deni generalnych stavov v obdobi monarchie, predsedom Narodneho zhroma?denia a ve?vyslancom po?as Ve?kej francuzskej revolucie , ministrom zahrani?nych veci v etape Direktoriatu , konzulom za Prveho cisarstva, ve?vyslancom, ministrom zahrani?ia a predsedom Rady ministrov v obdobi Re?tauracie, ve?vyslancom v slu?bach Julovej monarchie. Asistoval pri korunovacii ?udovita XVI. (1775), Napoleona I. (1804), Karola X. (1825) a ?udovita-Filipa (1830).

Pravidelne zasahoval do ekonomickych a finan?nych otazok, z ktorych najslavnej?im je jeho akt znarodnenia prijmov cirkvi. Jeho renome sa v?ak vytvorilo vynimo?nym posobenim v politike, ktoreho vrcholom bol Viedensky kongres . Talleyrand ako osvietenec, liberal, rozh?adeny politik a ekonom tvoril teorie a h?adal sposoby aplikovania europskej rovnovahy medzi ve?mocami.

Slavny svojou konverzaciou, espritom a inteligenciou viedol ?ivot medzi starym re?imom a 19. storo?im . Je opisovany ako ?krivajuci diabol“, cynicky a skorumpovany vyjednava?, ale rovnako tak aj ako pragmaticky vodca a vizionar podriadeny harmonii a rozumu. ^[2] Bol obdivovany alebo nenavideny su?asnikmi, pri?om in?piroval mno?stvo historickych a umeleckych diel.

Mlados? [ upravi? | upravi? zdroj ]

Talleyrandov otec Charles-Daniel de Talleyrand-Perigord bol rytierom sv. Michala a generalporu?ikom francuzskej armady. Pochadzal z ved?aj?ej vetvy tohto rodu. ?il vo Versailles v skromnych finan?nych pomeroch so svojou man?elkou Alexandrine de Damas d'Antigny. ^[3] K Talleyrandovym predkom patrili ekonom a politik Jean-Baptiste Colbert a predstaveny pari?skych obchodnikov Etienne Marcel .

Talleyrand sa narodil v ulici Garanciere 4 v Pari?i a bol pokrsteny e?te v ten isty de?. ^[4] Medzi vydanymi memoarmi sa nachadza viacero verzii o jeho detstve, ktore uvadzaju, ?e sa narodil s chorou nohou. Jedna z nich hovori, ?e vo veku ?tyroch rokov spadol dojke z komody a zranil si nohu. Ina verzia tvrdi, ?e Talleyrand sa u? narodil s dedi?nym postihnutim. To mu znemo?nilo sta? sa vojakom a rodi?ia mu ur?ili cirkevnu karieru. Jeho mlad?i brat Archambault prevzal poziciu najstar?ieho, no umrel v nizkom veku. Nehoda ovplyvnila Talleyrandov vz?ah k rodi?om, vo?i ktorym citil antipatiu do neskoreho veku. ^[5]

V rokoch 1758 a? 1761 byval u svojej starej matky Marie-Francoise de Rochechouart na zamku v Chalais , na ?o si uchovaval dojimave spomienky. Od roku 1762 do 1769 bol ?iakom kolegia Harcourt (buduce Lyceum sv. ?udovita). Potom posluchol stryka arcibiskupa a dal sa na cirkevnu drahu. ^[6]

Cirkevna kariera [ upravi? | upravi? zdroj ]

V roku 1770 ako ?estnas?ro?ny vstupil do seminara Saint-Sulpice, kde pod?a svojich memoarov ziskal zlu naladu a bol uvrhnuty do samoty. ^[7] V roku 1774 dosahuje bakalarsky stupe? z teologie na Sorbonne . V roku 1775 dosahuje poddiakonat, ?o komentuje nasledovne: ?Nutili ma sta? sa k?azom, to o?eliem.“ Stal sa kanonikom v katedrale v Reme?i a 3. oktobra abbem v Saint-Denis v Reme?i, ?o mu zabezpe?ilo pohodlny prijem. ^[8]

11. juna 1775 asistoval pri pomazani kra?a ?udovita XVI. ako koadjutor svatiaceho biskupa a jeho otec dr?al Svatu Ampulu . V tomto roku sa napriek mlademu veku stal ?lenom cirkevneho kolegia. ^[9] V roku 1778 dosiahol licenciat z teologie . Vtedy sa stretol s Voltairom . 18. decembra sa stal generalnym vikarom reme?skeho biskupstva. ^[10]

Na jar roku 1780 sa stal tie? v?aka strykovi generalnym vyslancom cirkvi poverenym obra?ova? jej zaujmy vo?i finan?nym po?iadavkam ?udovita XVI. V roku 1782 suhlasil da? kra?ovi 15 milionov libier z fondov cirkvi, aby zachranil kra?ovsky dvor pred konfi?kaciou majetku koruny. ^[11]

Tieto prace mu umo?nili orientova? sa vo financiach , nehnute?nostiach a diplomacii : spoznal ?irku a bohatstvo cirkvi a nadviazal ve?a priate?stiev s vplyvnymi osobnos?ami epochy. Bol zvoleny za tajomnika Generalnych stavov po?as ich zasadania v 1785  ?  1786 .

Nav?tevoval salony liberalov blizkych rodu Orleans, kde ziskal ve?a znamosti. Ubytoval sa v ulici Bellechase a bol susedom Mirabeaua , s ktorym uzavrel osobne a politicke priate?stvo. Bol tie? blizky nepopularnemu ministrovi Calonnovi, ktory sa zu?astnil jednani o obchode medzi Francuzskom a Anglickom v objeme 178 633 libier. Bol u?astnikom planu spolu s Calonnom na uplne reformovanie kra?ovskych financii, ktory v?ak zostal v ?tadiu projektu z dovodu finan?nej krizy a odchodu ministra.

V?etky zasluhy a jeho ?tatut generalneho vyslanca cirkvi boli dovodom, ?e bol povy?eny na autunskeho biskupa napriek niektorym moralne a politicky pova?livym skuto?nostiam. Hlavne to boli jeho vz?ahy k rodu Orleans ^[12] a kra?ovnej a hazardne hry spojene s nakladmi na luxus a metresy . V roku 1788 tie? prijal urad opata v opatstve Celles. Bol vysvateny 16. januara 1789 magistrom de Grimaldim, biskupom z Noyonu .

Zakratko ho zvolili za poslanca do generalnych stavov pre ich zasadanie v roku 1789 . 12. aprila rano, jeden mesiac po uvedeni do uradu biskupa , odslu?il ve?kono?nu om?u a opustil definitivne Autun . Vratil sa do Pari?a na zahajenie zasadania, ktore znamenalo za?iatok Ve?kej francuzskej revolucie . ^[13]

U?as? v Revolucii [ upravi? | upravi? zdroj ]

Ustavodarne narodne zhroma?denie [ upravi? | upravi? zdroj ]

Talleyrand po?iadal po?as zasadania stavov 7. jula o zru?enie imperativnych mandatov . 14. jula 1789 bol prvym ?lenom menovanym do ustavneho vyboru Narodneho zhroma?denia. Bol tie? signatarom Ustavy predstavenej kra?ovi a nim prijatej 14. septembra 1791 a stal sa autorom ?lanku 6, deklaracie ?udskych prav, ktora za?ina preambulou: ^[14]

? Pravo je vyjadrenim v?eobecnej vole. […] Musi by? rovnake pre v?etkych, ?i u? ich chrani alebo tresta.“

10. oktobra 1789 navrhol, aby sa majetok duchovenstva dal k dispozicii narodu: " Duchovenstvo nie je takym vlastnikom, ako ini vlastnici. Narod, ktory ma rozsiahlu pravomoc nad v?etkymi korporaciami, ma skuto?ne pravo aj nad duchovenstvom. Ma pravo zru?i? tie skupiny duchovneho stavu, ktore by sa mohli zda? pre spolo?nos? zbyto?ne a tak by sa stal ich majetok spravodlivym dedi?stvom naroda …" ^[15] Toto vyhlasenie vydesilo a pohor?ilo jeho pribuznych a noblesnu spolo?nos?. Obhajovany Mirabeauom , bol jeho navrh schvaleny 2. novembra. ^[16] Oslavovany v novinach ?Monitor“, skryvajuc rany z pamfletov , ktore sposobili zhrozenie a ?kandal v celej rodine, Talleyrand sa stava pre ?as? cirkvi osobou, ktora zradila svoj stav.

28. januara 1790 navrhuje suhlasi? s ob?ianskym ?tatutom ?idov , ?im zadava pri?inu na nove pamflety . ^[17]

16. januara 1790 je zvoleny za predsedu Narodneho zhroma?denia pomerom hlasov 373:125. ^[18] Zatia? ?o ustava je prijata, Talleyrand a kon?titu?ni rojalisti su na vrchole svojho vplyvu na revoluciu.

Talleyrand navrhol Ustavodarnemu zhroma?deniu aby bol 7. jun 1790 ?tatnym sviatkom Francuzska, kedy Narodne gardy chranili poslancov, Sviatkom Federacie slavenym na Champs-de-Mars (Marsove polia). Menovany do tohto uradu kra?om, 14. jula 1790 slu?il om?u pred 300 000 ?u?mi, ^[19] hoci liturgiu poznal len malo. La Fayette to komentoval: ? Pre milosrdenstvo, nerozosmievajte ma. “

V marci 1790 navrhol prijatie systemu zjednotenych mernych jednotiek. ^[18] 28. decembra 1790 ?iadal ob?iansku ustavu pre cirkev a potom podal demisiu zo svojho biskupskeho uradu z dovodu zvolenia za administratora pari?skeho departmentu. ^{[20] [21]} Po tomto nezakonne vysvatil ?al?ich 14 k?azov za biskupov, ^[22] ktorym sa niekedy hovori ?talleyrandisti“, ?o vyvolalo protest pape?a Pia VI . Pova?oval to za schizmu a vyzval ho k demisii z cirkevneho uradu pod hrozbou exkomunikacie do 40 dni, ak nezru?i akt. ^[23] Po?as roku 1791 , potom, ako skonal jeho priate? Mirabeau , riadil redakciu verejnych vyhla?ok, ktore boli vyhlasovane v narodnom konvente (zhroma?deni) a? do jeho rozpustenia, a v ktorych iniciuje aj vytvorenie In?titutu Francuzska . ^[24]

Po?as toho, kym nebol poslancom, bol vyslany do Londyna kvoli nakupu koni a aby preskumal postoj Angli?anov ku mo?nej neutralite Francuzska. Vratil sa odtia? 29. aprila 1790 s Francoisom Bernardom Chauvelinom. Napriek nepriate?skej nalade dosiahli 25. maja neutralitu. ^[25] Talleyrand sa vratil do Pari?a 5. jula a 28. jula podal demisiu na svoj urad administratora pari?skeho departementu. ^[26]

Exil [ upravi? | upravi? zdroj ]

Vzh?adom k teroru revolucie, 10. augusta 1792 Talleyrand po?iadal o opatovne vyslanie do Londyna . 7. septembra po?as septembrovych masakrov roztrhal prikaz na misiu od Dantona ^[27] pod zamienkou, ?e chce pracova? na systeme mier a vah. Toto mu dovolilo predstiera?, ?e neemigruje: ? Mojim skuto?nym cie?om bolo odis? z Francuzska, kde mi pripadalo neu?ito?ne a nebezpe?ne zotrva?, ale nechcel som odis? inak ako s platnym pasom a nie tym sposobom, ?e za mnou zavru dvere nav?dy .“ ^[28] Odi?iel 10. septembra.

5. decembra 1792 pri?iel dekret ako prikaz pre ?toho biskupa z Autunu“, ke??e sa na?li dokazy vz?ahov k Mirabeauovi a kra?ovskej rodine v znamej ?Armoire de fer“ ? oce?ovej miestnosti v palaci Tuileries ^[29] . Talleyrand sa vyhybal navratu do Francuzska. Bol zapisany do Zoznamu emigrovanych z vlastnej vole a bol na?ho vydany zatyka? e?te 29. augusta toho isteho roku ^[30] Oficialne bol v Anglicku preto, aby predaval svoju kni?nicu. Byval v Kensingtone po?as stra?neho roka 1793 , nav?tevoval emigrantov a vytvaral si vz?ahy s vplyvnymi Angli?anmi. Trpel nedostatkom pe?azi i zaznavanim od star?ich ute?encov. Koncom januara 1794 mu bolo oznamene, ?e kra? Juraj III. nariadil jeho vykazanie pod?a zakona o cudzincoch ^[31] . Povodca a in?pirator dekretu v?ak bol minister zahrani?ia William Pitt .

Odi?iel v marci 1794 . Utiekol do Spojenych ?tatov na dva roky. ?il tam vo Philadelphii , New Yorku a Bostone . Mal ??astie pri ?pekulaciach s pozemkami, ktore vyh?adaval v lesoch Massachusetts ^[32] . Vyzbrojil tie? lo?, aby obchodovala s Indiou , ale hlavne kvoli navratu do Francuzska ^[33] .

Po?as pobytu v Spojenych ?tatoch a? do roku 1796 bol osobnym hos?om senatora Aarona Burra v New Yorku . Po rokoch Talleyrand odmietol by? rovnako ve?kodu?ny vo?i Burrovi, preto?e bol spriateleny s Alexandrom Hamiltonom , ktoreho Burr zabil v suboji. Je tie? zname, ?e Talleyrand byval v Oyster Bay , New York, na adrese Wilson House.

Tesne po konci Teroru sa odvolal na zmluvu z thermidoru v peticii oh?adom svojej kauzy. V tom istom ?ase Madame de Stael , s ktorou Talleyrand kore?pondoval, vybavila, ?e Marie-Joseph Chenier sa mohol vrati? do Narodneho zhroma?denia. Pod?a dohovoru z r. 1795, 4. septembra, Chenier na oplatku dosiahol dekret povo?ujuci stretnutie s Tayllerandom ^[34] . Talleyrand sa vratil cez Hamburg a Amsterdam 20. septembra 1796 prave na za?iatku Direktoria ^[35] .

Direktorium 1795 ? 1799 [ upravi? | upravi? zdroj ]

Kratko po prichode Talleyrand vstupil do In?titutu Francuzska , kde bol zvoleny 14. decembra 1795 do Akademie etickych a politickych vied ^[36] e?te pred svojim odchodom zo Spojenych ?tatov ^[37] . Publikoval dve eseje o novej medzinarodnej situacii podlo?ene skusenos?ou zo svojich ciest mimo Francuzska. Zu?astnil sa na zalo?eni Kru?ku republikanskej ustavy na po?iadavku svojich priate?ov Orleanistov v rozhor?eni, ?e v ?om vidia kontrarevolucionara ^[38] .

Dosiahnu? menovanie za ministra zahrani?ia namiesto Charlesa Delacroixa sa mu nepodarilo, no bol vyslany ako ambasador do Batavskej republiky (severne Holandsko ) za pomoci vplyvu viacerych ?ien, okrem ineho aj Germaine de Stael ^[39] . Tato posledna zariadila stretnutie u najvplyvnej?ieho vodcu Direktoria Barrasa . V hre nominacii na ministerske kreslo Barras dosiahol suhlas ostatnych direktorov, ktori boli dovtedy nepriate?ski vo?i byvalemu biskupovi ^[40] .

O svojej nominacii do ministerskeho uradu sa Talleyrand rozpraval s Benjaminom Constantom : ?Dr?me si miesto, treba pomoc? Fortune, va??iemu ??astiu“ ^[41] . Tento mu? nekone?neho espritu, ktoremu stale chybali peniaze, dodr?iaval zvyk prijima? vyznamne sumy pe?azi od cudzich ?tatov, s ktorymi dohovaral zmluvy ^[42] . Koncom roku 1797 vyprovokoval diplomaticky incident, ke? ?iadal ?sudy s vinom“ (uplatok) od americkych vyslancov. Bola to afera, ktora vyvolala ? Kvazivojnu “.

?Pan de Talleyrand sam odhadoval sumu, ktoru prijal po?as svojej diplomatickej kariery na 60 milionov.“ ?  Charles Augustin Sainte-Beuve ^[43]

Po svojej nominacii do kresla ministra zahrani?nych veci v roku 1797 aj zasluhou madame de Stael ^[44] , Talleyrand pristupil k vymene listov s Napoleonom Bonapartem , z ?oho vznikla spolupraca pri dohadovani zmluvy z Campo Formio ( Zmluva z Campo Formio ) zo 17. oktobra 1797 medzi Talianskom a Francuzskom . 3. januara 1798 dal Talleyrand v budove ministerstva slavnostnu hostinu na po?es? Bonaparta, na ktorej ho nakriatol na vojensku expediciu do Egypta ^[45] .

Z direktorov to bol hlavne Jean-Francois Reubell, ktory nenavidel Talleyranda. Reubell s nim dohodol dole?ite veci a pou?il ho ako ich vykonavate?a ^[46] . Talleyrandova politika, ktora i?la niekedy do stretov s direktormi, mala za cie? dosiahnu? rovnovahu a mier. Zu?astnil sa na politike uvo??ovania v dobytych uzemiach ^[47] . Ovladol urad zahrani?nych veci, ktory mu bol lojalny, napriek tomu, ?e ?Direktorium“ vyberalo vyslancov bez toho, aby to s nim konzultovalo ^[48] .

Nadviazal kontakty so Sieyesom a s generalmi Joubertom, Bruneom a Bonapartom, ke? sa ten vratil z Egypta 13. jula 1799 . Vzal do uvahy utoky na svoju osobu v tla?i vedene ?akymsi generalnym adjutantom“, ktory proti nemu viedol proces a vyhral ho a podal demisiu na ministerstve, ktore opustil 20. jula . Za?al uskuto??ova? pripravu ?tatneho prevratu 18. brumaira (9. novembra) 1799 kon?pirujuc proti Direktoriu spolu s Bonapartom a Sieyesom ^[49] . V menovany de? oznamil svoju demisiu Barrasovi a zarove? si chcel s nim dohodnu? finan?nu kompenzaciu, ktora byva ur?ovana na konci.

Bli??ie informacie v hlavnom ?lanku: Prevrat 18. brumaira

Napoleonska era [ upravi? | upravi? zdroj ]

Konzulat (1799 ? 1804) [ upravi? | upravi? zdroj ]

Po prevrate 18. Brumaira 1799 sa ocitol v kresle ministra, no bol konfrontovany s nespokojnos?ou kra?ovskych dvorov s koncom Direktoria . Bonaparte a Talleyrand sa dohodli na tom, ?e zahrani?ne veci budu spada? do exkluzivnej domeny prveho konzula : Talleyrand mal na to svoj nazor. Pod?a Francoisa Fureta bol Talleyrand po?as osmich rokov druhym mu?om re?imu ^[50] .

Bonaparte vyhovel Talleyrandovmu nazoru a napisal priate?ske listy anglickemu kra?ovi a rakuskemu cisarovi, ktori odmietli navrhy na uzmierenie bez toho, aby potvrdili prijem listov ^{[51] [52]} . Rusky car Pavol I. sa ukazal prijemnej?im: zmluva bola dohodnuta a podpisana. Nasledne, Pavol I. bol zavra?deny skupinou byvalych dostojnikov v roku 1801 . Na tron nastupil jeho syn Alexander I.

Zmluvy z Mortefontaine 30. septembra 1800 o mierovych vz?ahoch so Spojenymi ?tatmi a v Luneville 9. februara 1801 o mieri s Rakuskom vydobytym v Marengu , takisto ako mier v Amiense 25. marca 1802 so Spojenymi ?tatmi a ?panielskom , boli vyjednavane hlavne Napoleonom a Josephom Bonapartem: pod?a Madame Grand ( Noelle-Catherine Verlee ), Talleyrandovej man?elky, prvy konzul v?etko kontroloval ^[53] . Ak si odmyslime brutalnu metodu vyjednavani, Talleyrand dosiahol v?eobecny mier, ktoreho dohadovanie mu dovolilo vy?a?i? z toho ve?a pe?azi ^[54] . Vmanevroval Talianov do zvolenia Bonaparteho za prezidenta Talianskej republiky ^[55] .

V tom istom roku si kupil zamok vo Valencay za svoje i z finan?nej vypomoci Napoleona. Oblas? okolo mala vymeru 200 km² ^[56] , ?o ju robilo jednou z najva??ich sukromnych majetkov danej epochy. Talleyrand tam byval pravidelne medzi svojimi pobytmi v termalnych kupe?och v Bourbon-l’Archambault ^[57] .

V roku 1804 zo?i-vo?i zvy?ovaniu po?tu atentatov vedenych rojalistami proti Bonapartemu, Talleyrand sp??al ulohu vy?etrovate?a a poradcu pri poprave potomka Bourbonovcov vojvodu d'Enghien, ulohu, ktorej dole?itos? podnietila debaty trvajuce celu Re?tauraciu , objaviace sa v odsudeni Savaryho. Pod?a Barrasa Talleyrand radil Napoleonovi polo?i? medzi Bourbonovcov a neho rieku krvi ^[58] , pod?a Chateaubrianda in?piroval zlo?in ^[59] . 21. marca 1804 , ke? e?te poprava vojvodu nebola oznamena verejne, Talleyrand vyhlasil o druhej hodine rano: ?Posledny Conde prestal existova?” ^[60] . Vo svojich memoaroch Bonaparte nazna?il, ?e to bol Talleyrand, ktory rozhodol zatknu? vojvodu d'Enghien ^[61] . Po?as Re?tauracie v roku 1814 Talleyrand nechal zmiznu? v?etky dokumenty tykajuce sa tejto afery ^[62] . Vo svojich memoaroch tvrdi, ?e sa vobec nezu?astnil na rozhodnuti o poprave ^[63] .

Cisarstvo 1804 ? 1814 [ upravi? | upravi? zdroj ]

11. jula 1804 bol vymenovany za hlavneho komornika. Talleyrand, ktory tla?il na Napoleona, aby uzakonil dedenie moci ^[64] , asistoval 2. decembra pri pomazani Napoleona I. 1. februara 1805 mu bola udelena ve?ka stuha ?estnej legie ^[65] .

V roku 1805 za?al rakusku kampa?. Talleyrand nasledoval cisara na jeho trase cez Europu . Pri prichode do ?trasburgu bol pritomny pri zachvate epilepsie , ktory prepadol Napoleona ^[66] . De? po vi?azstve pri Ulme poslal do ?trasburgu cisarovi spravu o potrebnom osobnom pozorovani v Rakusku, aby sa dosiahla rovnovaha medzi ?tyrmi ve?mocami: Rakuskom , Spojenym kra?ovstvom , Francuzskom a Ruskom , ku ktorym pridal Prusko .

Po skvelom vi?azstve pri Slavkove a zdrvujucej pora?ke pri Trafalgare , podpisal Talleyrand 26. decembra 1805 zmluvu v Pressburgu ( Bratislava ), nazvanu Bratislavsky mier ^[67] . Zmluva stanovila vytvorenie Rynskeho spolku a tvoril ju pod doh?adom Napoleona. Sku?al v nej zjemni? podmienky dane Rakusku. Suhlasil s desa?percentnou z?avou na finan?ne sankcie a poplatky, ?im sposobil Napoleonovu nespokojnos? ^[68] :

Rakusko, v stave rozvratu, nemo?e ni? ine, len prija? podmienky kladene dobyvate?om. Boli tvrde a zmluva urobena s M. d'Haugwitzom ?iadala ich pre m?a nemo?ne zjemnenie kontribucii v suvislosti s inymi ?lankami zmluvy. Napoleon mi napisal po nejakom ?ase: Urobil ste mi v Presbourgu zmluvu, ktora mi ve?mi preka?a. citat: Talleyrandove memoare ^[69] .

V roku 1806 prijal Talleyrand titul ?princ de Benevent ( Benevento )“. Bol to ?tatik konfi?kovany pape?om , kam sa neunuval Talleyrand pris? ani raz, poslal tam len guvernera ^[70] .

12. jula toho isteho roku Talleyrand podpisal zmluvu tvoriacu Rynsky spolok , ktorej podpis sa predl?oval pod?a vole Napoleona mnohymi vyjednavaniami ^[71] . Zahajenim kritiky vojnovej politiky Napoleona, stale brzdeny vo svojich radach vo vyjednavani a v kontakte s Rakuskom v nadeji zbli?enia, za?al oznamova? informacie carovi Alexandrovi I. cez vojvodu Dahlberga ^[72] . V roku 1807 po serii Napoleonovych vi?azstiev v Bagrationovsku (Eylau), Gdansku , Lidzbark Warmi?ski , Dobrom Miaste - Friedlande revidoval a podpisal zmluvu v Tilsite . Vyhlasil sa za nehodneho zmluvy vymedzenej vi?azstvami, osobitne vo vz?ahu k pruskej kra?ovnej, a za nespokojneho by? ?ministrom zahrani?nych veci bez zamestnania“ ^[73] .

Pri tejto prile?itosti sa rozhodol poda? demisiu na svoj post ministra po?as svojho navratu do Var?avy ^{[67] [74]} . Toto nemohlo napomoc? zbli?eniu medzi Napoleonom a Marie Walewskou ^[75] . Jeho demisia sa uskuto?nila 10. augusta 1807 . 14. augusta bol menovany za paira cisarstva (?len komory pairov opravneny voli? monarchu). Napoleon prijal v Erfurte vyslanca Rakuska pod doh?adom Talleyranda v sukromnom rozhovore.

Talleyrand sa postupne vz?a?oval cisarovi, ale zarove? zostaval jeho poradcom ^[76] . Dorazne mu neodporu?il za?a? vojnu so ?panielskom , zvyraznil nemoralnos? a nebezpe?enstvo podobneho podniku ^[77] . Cisar nepo?ital so zajatim ?panielskych infantov Rusmi, potom ich zveril do opatery Talleyrandovi, ktory ich ubytoval na sedem rokov vo Valencay a ktoreho hostite?stvo bolo vaz?om prijemne ^[78] .

V septembri 1808 , Napoleon ho poveril sekundova? pri stretnuti v Erfurte s ruskym carom a pritom ignoroval, ?e Talleyrand je nepriate?sky naladeny proti aliancii, ktoru si ?elal Napoleon, lebo uprednost?oval rakusku cestu ^[79] .

Po?as rozhovorov o stretnuti cisarov Talleyrand za?iel a? tak ?aleko, ?e neporadil Alexandrovi, aby sa spojil s Napoleonom vyhlasiac: Sire, ?o treba urobi?? Ste to vy, ?o zachranite Europu a to sa podari len tak, ?e nepodr?ite Napoleona. Francuzsky narod je civilizovany, jeho suveren nie. Rusky vladca je civilizovany, jeho ?ud v?ak nie. Z toho vyplyva, ?e rusky vladca sa musi spoji? s francuzskym ?udom. Potom Ryn , Alpy , Pyreneje su dobyte Francuzskom. Zostava doby? cisara. Francuzsko ho nepodr?i. ^[80] To je ?erfurtska zrada“, ktoru detailne opisuje v memoaroch zdovod?ujuc ju zachovanim rovnovahy v Europe . V Erfurte som zachranil Europu od kompletneho rozvratu, ktora by sa stala sukromnou vecou bonapartistov ^[81] .

Napoleon ignoroval sabota? a bol prekvapeny, ?e rozhovory s Alexandrom I. sa neuskuto?nili a aliancia tie?, ?o bolo u?ho neobvykle. Zatia? ?o Talleyrand bol bez sprav od cisara o ?panielsku , kde sa vz?ala vzbura, a ?o sa roz?irila klebeta o jeho smrti, intrigoval s Josephom Foucheom o nastoleni regentstva pre cisarovnu Jozefinu de Beauharnais h?adajuc podporu Joachima Murata ^[82] . 17. januara 1809 sa Napoleon v ?panielsku dozvedel o dohodach a pri?iel do Pari?a, kde po?as tridsiatich minut zosadil Talleyranda slavnou frazou ?vy ste hovno v hodvabnej bielizni“, ktora v?ak nemohla by? prednesena pri tejto prile?itosti , odsudil zradu a stiahol ho z postu najvy??ieho komornika .

Talleyrand sa bal, ?e ho zatknu, ale zostaval pasivny. Na zasadani rady povedal: ?Aka ?koda, pani, ?e taky ve?ky mu? je tak zle vychovany“. Na rozdiel od Foucheho, ktory mal ni??i povod, sa predstavoval v?dy na dvore. Po?as tychto audiencii u Napoleona nechaval hra? za seba ?eny z jeho okolia, pri?om nezakryval svoju opoziciu. Napoleon maval zly zvyk (a neskor sa ukazali nasledky) zah??a? nechu?ou Talleyranda, ktory mal jemny a brilantny esprit, vyberany vkus a ktory, okrem ineho, mu v politike poskytoval slu?by vo vysokej diplomacii , zais?ujuce jeho bezpe?nos?. Ale Napoleon nemohol prepa?i? Talleyrandovi, ke? hovoril v?dy o ?panielskej vojne s detinskou vo?nos?ou. ? ?oskoro sa stali budoary a salony Pari?a divadlom nemej vojny medzi privr?encami Napoleona na jednej strane a Talleyrandovymi priate?mi na druhej, vojny, ktorej epigramy a bonmoty boli delostrelectvom a v ktorej vladca Europy bol v?dy premo?eny.“ ? Memoare Josepha Foucheho ^[83] .

Ohrozeny exilom aj so svojim komparzom, v kone?nom dosledku nebol znepokojeny, zachovaval si zvy?ne pozicie a cisar sa s nim v?dy radil. Pod?a Jeana Orieuxa bol pre Napoleona neznesite?ny, nevyhnutny a nenahradite?ny ^[84] . Talleyrand pracoval na jeho rozvode a ?al?om soba?i sugerujuc mu rakuske man?elstvo ^[85] . Bol aj pod tlakom nedostatku financii nasledkom straty funkcii a vydavkov za hostenie ?panielskych infantov , na ?o nesta?ili dotacie od Napoleona ^[86] .

Upadok banky Simmons, v ktorej stratil pol druha miliona, ho staval do delikatnej pozicie, ?o sposobilo prosbu u cara. Zarove? v?ak prijimal ?sudy s vinom“(uplatky) a ukon?il nove rozpredavanie svojej kni?nice ^[87] . V roku 1811 mu Napoleon kupil Hotel Matignon a o dva roky neskor sa Talleyrand pres?ahoval do Hotel de Saint-Florentin ^[88] .

V roku 1812 v ramci pripravy na vojensku kampa? do Ruska , Napoleon zva?il uvaznenie Josepha Foucheho (ministra vnutra) a Talleyranda poslal ako vyslanca do Po?ska . Talleyrand prijal spravu o vojne s Ruskom vyhlasenim: Toto je za?iatok konca. ^[89] Nasledne zintenzivnil svoje intriganske vz?ahy.

V decembri 1812 neuspe?ne inicioval, aby Napoleon vyjednaval mier a udelil dole?ite koncesie. Odmietol poziciu ministra zahrani?nych veci, ktoru mu znovu navrhol Napoleon ^[90] . Napisal ?udovitovi XVIII. cez svojho stryka, ?o bol za?iatok kore?pondencie v nasledujucom roku ^[91] . Cisarska policia pre?itala mnohe listy a cisar rozmy??al, ?e ho po?le do exilu ^[92] . V decembri 1813 Napoleon I. suhlasil s navratom Bourbonovcov na ?panielsky tron ^[93] a nanovo mu ponukol post ministra zahrani?ia, za ?im nasledovalo ?al?ie odmietnutie ^[94] .

16. januara 1814 sa Napoleon rozhodol da? ho zatknu? ^[95] . 23. januara ho menoval radcom regentstva. Naposledy sa videli pred odchodom cisara na beznadejne vojenske ?a?enie ? Francuzsku kampa? ^[96] .

28. marca 1814 , ke? spojenci ohrozovali Pari? , radca regentstva rozhodol evakuova? dvor, ?o sa dialo dva nasledujuce dni ^[97] . 30. marca ve?er Talleyrand vykonal manever, aby zostal panom Pari?a: tvaril sa, ?e sa ponah?a prekro?i? barieru v Passy , potom po?as noci vyjednaval kapitulaciu mar?ala Marmonta ^[98] , ktory riadil obranu mesta. De? po, 31. marca, Talleyrand zopakoval svoj Prevrat 18. Brumaire v opa?nom poradi, teda nechal spojencov vstupi? do Pari?a. V tento ve?er prusky kra? a car pri?li a ubytovali sa tam. ?iadali navrat Bourbonovcov a odpovedajuc na ich pochybnosti, Talleyrand ?iadal poradi? sa so Senatom . Car oznamil: Re?tauracia je u?inena ^[99] .

Obdobie Re?tauracie [ upravi? | upravi? zdroj ]

I. Re?tauracia 1814 ? 1815 [ upravi? | upravi? zdroj ]

1. aprila 1814 Senat zvolil Talleyranda do vedenia do?asnej vlady, ktory do nej dosadil svojich whistovych spoluhra?ov, ako sa vyjadril Francois-Rene de Chateaubriand . Na druhy de? Senat zosadil z tronu cisara, ?o bolo dohodnute e?te so Spojencami, a to v prospech jeho syna Napoleona II. (Orlik) a regentky Marie-Lujzy . Napoleon Bonaparte bol kone?ne strateny zradou Marmonta a abdikoval 6. aprila. Talleyrand zverejnil celu svoju kore?pondenciu s Marmontom. Aplikoval bezprostredne svoje liberalne my?lienky a za?al znovunasto?ova? normalny ?ivot v krajine:

• Nechal vrati? brancov z posledneho napoleonskeho verbovania k rodinam,
• oslobodil politickych vaz?ov,
• vymenil vojnovych zajatcov,
• nastolil slobodne fungovanie po?ty,
• u?ah?il navrat pape?a do Rima a ?panielskych princov do Madridu ,
• stiahol policajnych agentov cisarstva.
• Usiloval sa hlavne v?etkych upokoji? a necha? v?etkych funkcionarov na svojich miestach. Len dvaja prefekti boli nahradeni ^[100] .

Jeho pozicia bola ?a?ka, hlavne v Pari?i. Spojenci obsadili mesto, rojalisti a bonapartisti neuznali do?asnu vladu ^[101] . Po?as prvych aprilovych dni, on, jeho vlada a Senat uzakonili narychlo novu ustavu, ktora uzakonila kon?titu?nu monarchiu s dvojkomorovym parlamentom a rovnova?nymi mocami, uznanie verejnych slobod a vyhlasila kontinuitu dohodnutych zmluv za cisarstva ^[102] .

12. aprila 1814 grof d'Artois (brat ?udovita XVIII.) vstupil do Pari?a a obsadil Tuileries tak isto ako vlada ^[103] . 14. aprila 1814 Senat uznal formalnu autoritu do?asnej vlady. Grof d'Artois prijal zaklady ustavy v mene svojho brata ^[104] , ale oznamil aj ich buduce upravy ^[105] .

Po zmluve vo Fontainebleau , 11. aprila 1814, Talleyrand podpisuje 23. konvenciu so Spojencami, ktorej podmienky posudzuje ako bolestne a pokorujuce ^[106] . Francuzsko sa vratilo do hranic z roku 1792 a stratilo 53 pevnosti ^[107] . Zmluva je bez alternativy Francuzska mocneho na ?udske a finan?ne zdroje ^[106] .

Provizorna vlada trvala len mesiac. 1. maja Talleyrand stretol ?udovita XVIII. v Compiegne , kde tento ho nechal ?aka? v predsieni nieko?ko hodin ^[108] . Potom mu povedal po?as chladneho stretnutia: Som rad, ?e vas vidim, na?e rody sa datuju od tej istej epochy. Predsa len, moji predkovia boli sposobilej?i. Ak va?i boli viac ako moji, hovorme o na?ich zale?itostiach. Dnes ma riadite vy. Vezmite si stoli?ku, po?te bli??ie, hovorme o na?ich zale?itostiach: dnes som to ja, kto vam hovori, sadnite si a dovo?te ^[109] . V tej istej konverzacii sa ho ?udovit XVIII. pytal, ako mohol vidie? koniec re?imu, na ?o mu Talleyrand odpovedal: ?Moj bo?e, Sire, skuto?ne som pre to ni? neurobil, je nieko?ko nevysvetlite?nych veci, ktore mam v sebe a ktore prina?aju ne??astie vladam, ?o ma opominaju ^[110] .

?udovit XVIII. neprijal ustavu od Senatu. Dal prednos? kon?titu?nej charte, ktora prijala liberalne my?lienky, ale odmietla rovnovahu moci. Kra? suhlasil s dvoma komorami parlamentu ^[111] . 13. maja bol Talleyrand menovany prezidentom Rady ministrov (nemal autoritu prveho ministra) a ministrom zahrani?nych veci ^[112] . 30. maja podpisal zmluvu v Pari?i, ktorou dojednal:

• mier medzi Francuzskom a Spojencami,
• navrat k hraniciam z 1792 (navy?e nieko?ko miest, ?as? Savojska a stare pape?ske komitaty ) ^[113]
• oznamil konanie Viedenskeho kongresu ^[114] , ktoreho zaklady boli polo?ene.
• Medzi dispozicie patrili aj zamietnutie otroctva v koloniach
• vratenie umeleckych diel ulupenych Bonapartom stavajucich vo Francuzsku.

Bol povy?eny na Rytiera Zlateho runa ^[115] . Knie?atstvo Benevent bolo vratene pape?ovi a kra? ho urobil princom de Talleyrand a francuzskym pairom ^[116] .

8. septembra obhajoval rozpo?et pred komorou pairov. Prvykrat, tak ako v Anglicku, ?tat sa pova?uje za povinneho plati? pasiva (dlhy) vyplyvajuce zo zmluv ^[117] .

Viedensky kongres 1814 ? 1815 [ upravi? | upravi? zdroj ]

?udovit XVIII. logicky poveril reprezentovanim Francuzska na kongrese Talleyranda, s in?trukciami, ktore navrhol Talleyrand ^[118] . I?lo o ?tyri body uvedene v Pari?skej zmluve ^[119] :

• predis? po?iadavke Rakuska na Sardiniu
• kona? tak, aby Neapol pripadol Ferdinandovi IV. Bourbonskemu
• brani? Po?sko pred Ruskom
• odovzda? Prusku Sasko a Porynie ?Instructions pour les ambassadeurs du roi au congres“ ^[120]

16. septembra 1814 za?al Viedensky kongres . Talleyrand, ktory asistoval vojvodovi Dahlbergovi a markiz de la Tour du Pin a grof de Noailles tam pri?li 23. septembra ^[121] , otvorenie bolo predpokladane na 1. oktobra. Dr?iac sa ramca zakladnych spojenectiev medzi ?tyrmi krajinami ( Spojene kra?ovstvo , Rakusko , Prusko , Rusko ), ktore boli dane do protokolu 22. septembra, bol Talleyrand zarove? pozvany na rozhovor 30. septembra, kde Metternich a Hardenberg pou?ili slova ?spojenecke sily“. Reagoval na to:

Spojenci, vravim, a proti komu? To nie je viac proti Napoleonovi , on je na ostrove Elba . To nie je viac proti Francuzsku, mier je u?ineny. To nie je ur?ite proti francuzskemu kra?ovi: je garantom trvania tohto mieru. Pani, hovorme uprimne. Ak su tu e?te spojenecke sily, som tu zbyto?ny. A zarove?, keby som tu nebol, chybal by som vam ur?ite. Pani, som tu mo?no jediny, ktory ni? ne?iada. Ve?ke oh?ady, to je v?etko, ?o chcem pre Francuzsko. Je dos? ve?ke svojimi zdrojmi, rozlohou, mno?stvom a duchom obyvate?ov, rozlo?enim provincii, jednotnou administrativou, svojou obranou, ktoremu priroda a umenie zaru?uju hranice. Nechcem ni?, opakujem vam. A prina?am vam ve?a. Pritomnos? ministra ?udovita XVIII. uskuto??uje tu princip, na ktorom spo?iva cely socialny poriadok. Ak nieko?ko privilegovanych mocnosti by chcelo na kongrese sku?a? diktatorsku moc, musim poveda?, ?e v zmysle podmienok pari?skej zmluvy, nemohol by som suhlasi? na tejto schodzi so ?iadnou nadradenou mocou v otazkach, ktore su v kompetencii kongresu a ?e sa nebudem zaobera? navrhmi, ktore by pri?li z jej strany. ^[122]

Talleyrand provokoval hnev ?tyroch ( Metternich vyhlasil, ?e urobili by sme lep?ie dohodnu? sa medzi sebou ). 3. oktobra hrozil, ?e nebude viac asistova? ?iadnej konferencii, kladol sa do pozicie obrancu malych narodov ^[123] , ktory podporuje v tej chvili ich oslobodenie a vyu?ival rozdiely medzi ostatnymi ?tyrmi stranami ^[124] . Tla?eny Spojenym kra?ovstvom a ?panielskom dosiahol tie?, ?e slovne dohovory predo?lych spojenectiev boli anulovane ^[125] . Kongres sa otvoril kone?ne 1. novembra. Pod?a Jeana Orieuxa ?iaden dole?ity bod nebol stanoveny na oficialnych rokovaniach: v?etko sa dialo v salonoch. Male narody boli opustene a neboli pripustene k u?asti. Talleyrand zostal na tom, ?e skuto?ne oslobodenie za?alo (spojil vybor mocnosti 8. januara): Preto, lebo vybor ?tyroch sa stal vyborom piatich ^[126] .

Spojenci Rakusko a Britania (tajna zmluva bola podpisana 3. januara 1815 ), boli v opozicii proti Prusku a Rusku ^[127] . Prvi dostali len kusok Saska a druhi len ?as? Po?ska , ktore sa rozdelilo. Vysledok bol, ?e Talleyrand bol stupencom nemeckej federacie, ktora bola centrom rovnovahy moci, ?iasto?ne Pruska a Rakuska ^[128] . Prusko a Francuzsko sa na?li v spolo?nych hraniciach. To, ?o ich zbli?ilo, pod?a ?asti historikov, sa stalo zdrojom francuzsko-nemeckych vojen v buducnosti.

Talleyrand podpisal kone?ny akt kongresu 9. juna 1815 . Na vymenu ako re?tituciu za knie?atstvo Benevento Talleyrand dostal finan?nu kompenzaciu a titul vojvoda z Dino (ktory mu vydal Ferdinand I. ? kra? Dvoch Sicilii ), ktore previedol svojmu synovcovi a tymto svojej ob?ubenej neteri ? jeho man?elke Dorothei Courlandskej , ktora sa skvela po?as celeho kongresu.

Druha Re?tauracia 1815 ? 1830 [ upravi? | upravi? zdroj ]

Po?as kongresu si Francuzsko zachovalo svoje uzemia z roku 1792 ale Napoleon I. odi?iel z ostrova Elba v triumfalnom pochode na Pari? vitany Francuzmi. To zni?ilo zamer Spojencov. Talleyrand sa spojil s Montrondom, vyslancom Napoleona I., aby dali do poriadku zale?itos?. Montrond odmietol ^[129] . Hoci bol vo ve?mi zlom vz?ahu s ?udovitom XVIII., od tejto chvile Talleyrand zostal v exile. O?akavajuc pora?ku Napoleonovu ( Je to otazka ty?d?ov, bude rychlo zosadeny ^[130] ) ?akal na stretnutie s kra?om v Gand ^[131] .

Po bitke pri Waterloo 23. juna 1815 pri?iel do Monsu , kde sa nachadzal kra?. Pod?a Emmanuela Warresquiela, Talleyrand tla?il na kra?a po?as burlivej schodzky, aby znovu poslal svojho radcu Blacasa potvrdi? liberalnej?iu ustavu a oznami? to Spojencom, ale dosiahol len Blacasov odchod ^[132] . Pod?a Georgesa Lacour-Gayeta sa Talleyrand odmietol ukaza? u kra?a, F.-R.Chateaubriand bol v ulohe sprostredkovate?a. Talleyrand tentoraz stratil svoj pokoj a odi?iel s hnevom. ?udovit XVIII. sa spojil s armadou Spojencov a vydal reakcionarske prehlasenie. Toto vyprovokovalo nespokojnos? Angli?anov, ktori oponovali kra?ovi. Kra? vymenoval Talleyranda do ?ela rady ministrov. V zmysle stretnutia z 27. juna pozna?eneho verbalnymi utokmi, Talleyrand priniesol liberalne znenie ustavy grofovi d'Artois a vojvodovi de Berry (?ef strany ultraliberalov) a toto bolo prijate ^[133] .

Fouche ako prezident do?asnej vlady dr?al Pari?, tla?eny republikanmi. Talleyrand donutil ?udovita XVIII. menova? Foucheho za ministra policie, ktory na sude v Narodnom konvente hlasoval za smr? jeho kra?ovskeho brata.(pod?a Lacour-Gayeta ^[134] a Franza Bleia) Pod?a memoarov Talleyranda a E. Waresquiela to bol Talleyrand, ktory nesuhlasil so zvolenim Foucheho ^[135] . V ka?dom pripade, Talleyrand vyjednaval s Fouchem, aby vydal Pari? kra?ovi a zorganizoval s nim stretnutie ^[136] . V slavnej pasa?i svojich memoarov Chateaubriand porozpraval o vystupe:

Kone?ne som sa dostal k jeho veli?enstvu, povedal na uvod, v jednej z kra?ovych predizieb, nena?iel som nikoho. Sadol som si do kuta a ?akal. Naraz sa otvorili dvere a v tichu kra?al Talleyrand podopierany Fouchem, pekelna vizia pomaly kra?ajuca predo mnou, prenikla do kra?ovho kabinetu a zmizla. Fouche pri?iel s?ubi? vernos? a ?es? svojmu panovi: kra?ovra?edny vazal, na kolenach, vlo?il ruky, ktore nechali padnu? hlavu ?udovita XVI. do ruk brata kra?ovskeho martyra . Biskup ? odpadlik dal zaruku vernosti. ^[137]

Talleyrand si uchoval svoju poziciu a na druhy de? prichodu kra?a do Tuilerii ? 9. jula 1815 ? bol menovany za predsedu rady ministrov napriek opozicii ultrapravi?iarov ^[138] . Dokazal uzakoni?, na rozdiel od roku 1814, vladu, ktoru riadil a bola solidarna s jeho liberalnou politikou. Za?al reviziu Charty ?udskych a ob?ianskych prav pod?a nariadenia z 13. jula 1815, aby organizoval delenie moci medzi kra?a a komorami parlamentu (?lenstvo v komore pairov sa stalo dedi?nym, Talleyrand zostavil zoznam pairov ^[139] ), uzakonil liberalizaciu volieb a slobodu slova v tla?i ^[140] .

Vladny stan sa tie? sna?il zabrani? spojeneckym armadam, ktore okupovali Pari? , odnies? umelecke diela ukoristene z celej Europy Napoleonom ^[141] . Poku?al sa dosta? tieto armady pre? z krajiny. Europski vladcovia vy?adovali premr?tene podmienky pri podpise mieru, ?o Talleyrand vyrie?il dojednanim skratenia a zni?enia reparacii zo 100 na 8 milionov frankov ^[142] . Francuzsko stratilo zarove? svoje hranice z roku 1792 .

Vstupil do konfliktu s Fouchem (ktory potreboval da? platy rojalistom) na za?iatku Bieleho teroru na Le Midi (Juh). Talleyrand bol ?ahany k tomu, aby znovu nastolil cenzuru ^[143] a aby pod?a zoznamu bonapartistov (Ney, Huchet de la Bedoyere, at?.) tychto sudil. Minister policie zaplatil svojim miestom tuto rozdvojenos? poh?adov, ?o rozveselilo kra?a a ?lenov ultras. To nesta?ilo: po vo?bach, ktore viedli ku ?komore neexistujucich“ znovu ustanovenej rojalistami, Talleyrand podal svoju demisiu 19. septembra, aby dosiahol najprv zamietnutie a neskor podporu kra?a. Kra?, pod tlakom ultrarojalistov a cara Alexandra I. , ju prijal 23. septembra ^[144] a vymenil ministra menujuc vladu vedenu vojvodom de Richelieu.

Talleyrand bol menovany hlavnym komornikom kra?a 28. septembra 1815 ^[145] . Prvykrat od svojho navratu zo Spojenych ?tatov nebol pri moci. Rozhadal sa so svojim nasledovnikom vojvodom Richelieuom, ktory v minulosti zariadil, ?e preto, lebo Talleyrand nema legitimneho syna, jeho dedi?ne tituly budu prenesene na jeho brata ^[8] . Na jar 1816 sa vratil do Valencay kde nebol u? osem rokov ^[146] , potom sa navratil do Pari?a kvoli oznameniu rozpustenia ?Komory neexistujucich“ ^[147] . 18. novembra 1816 jeho kritika Elie Decazesa, ministra policie, presiahla hranice a mal zakazane objavova? sa na dvore (nazval ho makrelou), ?o trvalo do 28. februara 1817 ^[148] . Jeho opozicia vo?i vlade ho priviedla do tabora ultrarojalistov, ktori boli v opozicii vo?i Richelieuovi a Decazesovi a tito pokra?ovali ?iasto?ne v liberalnej politike Talleyrandovej. V roku 1818 mal prile?itos? vrati? sa k moci, ale kra?, ktory ho nemal rad, uprednostnil Jeana Dessollea, potom Decazesa, potom znova Richelieua v roku 1820 . Bol ne??astny, ?e nedosiahol, aby ho kra? prijal ^[149] .

Teda, ke? ultrapravi?iari boli ?oraz vplyvnej?i, znechuteny Talleyrand sa postavil na zvy?ok Re?tauracie do liberalnej opozicie. Predniesol re? v Komore pairov 24. jula 1821 , vo februari 1822 re? tie? v Komore pairov na obranu slobody tla?e ^[150] , 3. februara 1823 re? proti vojenskej expedicii do ?panielska , ktoru chcel minister Chateaubriand ^[151] . Bol znechuteny ultrarojalistami, ktori vytiahli na?ho aferu vra?dy vojvodu d'Enghien za pomoci Savaryho vyhnaneho ?udovitom XVIII. Tento posledny si ?elal ochrani? ?es? svojho vrchneho komornika ^[152] .

V septembri 1824 ako 70-ro?ny vrchny komornik musel asistova? dlhej agonii a smrti ?udovita XVIII. ^[153] , potom pri jeho pohrebe a pomazani jeho naslednika ^[154] . Nastolenie Karola X. (?efa strany ultrarojalistov) na tron odnieslo jeho posledne nadeje k navratu k moci.

Zbli?il sa s vojvodom d'Orleans a jeho sestrou Adelaide ^[155] . Na nieko?ko rokov sa stal mlady novinar Adolphe Thiers jeho rodinnym priate?om: Talleyrand mu pomahal vydava? liberalne protivladne noviny Le National ^[156] . Tieto noviny sa stali centrom protestov proti Ordonnances de Juillet (Julove nariadenia), ktore vyprovokovali Les Trois Glorieuses (tri slavne dni 27., 28. a 29. jula 1830 ? Julovu revoluciu ) a pad Karola X.

Julova monarchia 1830 [ upravi? | upravi? zdroj ]

V juli 1830 , kym vladla neistota, Talleyrand poslal 29. jula list Adelaide d'Orleans pre jej brata Louisa ? Philipa radiac mu, aby sa zdr?iaval v Pari?i. Tento listok, ktory vyvolal u madamme Adelaide reakciu: Ah! Tento dobry princ, bola som si ista, ?e na nas nezabudne! musel prispie? k istote vahaveho buduceho kra?a. Preto?e pan de Talleyrand sa vyslovil, ?udovit Filip mohol riskova?. ^[157]

?udovit Filip sa vratil do Pari?a na druhy de?, sna?il sa stretnu? s Talleyrandom. ^[158] . Tomuto napomohlo sprostredkovanie Adolpha Thiersa ^[159] . Raz, u? ako kra?, ?udovit Filip potom, ako si ?elal urobi? Talleyranda svojim ministrom zahrani?nych veci, ho rychlo menoval na jeho ?iados? ve?vyslancom v Londyne , aby zaru?il neutralitu novemu re?imu. Rozhodnutie bolo kritizovane v Pari?i ale ocenene v Londyne , kde Wellington (premier) a Aberdeen (minister zahrani?ia) boli jeho priate?mi u? dlho ^[160] . Bol prijaty vo ve?kom ?tyle 24. septembra a ubytovany v sidle Williama Pitta ^[161] . Jeho menovanie uspokojilo europske dvory vystra?ene novou francuzskou revoluciou, zatia? ?o prepukla belgicka ^[162] .

Talleyrand sa postavil do opozicie vo?i ministrovi Louis-Mathieu Moleovi: dvaja mu?i sku?ali riadi? politiku bez toho, aby brali do uvahy jeden druheho, minister hrozil demisiou ^[163] . Talleyrand proti Molemu hlasoval za evakuaciu Al?irska , ?o si ?elali Briti, ?udovit Filip si vybral prid??a? sa toho. Mole bol zarove? nahradeny Horace Sebastianim, ktory nevadil Talleyrandovi ^[164] . Tento argumentoval za koncept, ktory presadzoval non-intervenciu v Belgicku . ^[165] .

Konferencie medzi piatimi ve?mocami sa otvorili 4. novembra 1830 ^[166] . Potom, ako odmietol my?lienku rozdelenia Belgicka , zasadzoval sa za vytvorenie neutralneho federalneho ?tatu pod?a ?vaj?iarskeho modelu ^[167] . Podpisal protokoly z juna 1831 , potom zmluvu z 15. novembra 1831 , ktoru potvrdili ^[168] . Prekro?il svoje in?trukcie, ke? suhlasil s ochranou hranic krajiny a vybral Leopolda Sasko-cobursko-saalfeldskeho ako vladcu novej neutralnej krajiny ^[169] . Ocenil rozhodnutie noveho premiera Casimira Periera vojensky podpori? tuto neutralitu ohrozenu Holandskom . Nova krajina Belgicke kra?ovstvo umo?nila odstrani? pevnosti na francuzskych hraniciach.

Talleyrand pracoval na svojom srdcovom projekte u? dlho: zbli?i? Spojene kra?ovstvo a Francuzsko na zaklade srde?nej zhody. Dve krajiny zasahovali spolo?ne, aby nariadili kra?ovi Holandska re?pektova? novu nezavislos? Belgicka ^[170] . Pravidelne prijimal Alphonsa de Lamartina a udr?iaval dobre vz?ahy s priate?om Wellingtonom a obsadenim jeho kabinetu. Jeho meno bolo odmenene aplauzom v Britskom parlamente, jeho rafinovanos? a prefikanos? sa v Londyne stali slavnymi. V tomto obdobi sa stretaval pravidelne s Prosperom Merimeem ^[171] .

Anglicka opozicia obvi?ovala Britsky parlament, ?e je prili? ovplyvneny Talleyrandom, markiz z Londonderry vyhlasil: ?Vidim Francuzsko vladnuce v?etkym, v?aka politickej prefikanosti, ktora ho reprezentuje tuna, a bojim sa, ?e Francuzsko nema vo svojich rukach moc rozhodnu? a ?e len sku?a to, ?o nazyvam dominantnym vplyvom na europske zale?itosti.“ ^[172]

V tomto ?ase vo Francuzsku, Talleyrand posvateny dole?itou uctou medzi elitami politiky a blizko kra?ovi (tento sa s nim radil bezpochyby, navrhoval mu post premiera, navrh, ktoremu sa vyhol ^[173] ), mal ni??iu reputaciu u naroda. Princ Talleyrand sa vyhybal vo Francuzsku roztrhaniu, hadzalo sa na?ho bahno ^[174] . V kone?nom vysledku, v tomto ?ase vydra?dil v?eobecnu nenavis? proti sebe. Stal sa ?krivajucim diablom“, ktory zradil v?etkych.

Volali ho ?Prometeom s krivou nohou“, ?Satanom z Tuilerii“, ?Republika, cisar, kra?: v?etkych predal“. Toto sa dalo ?ita? v modnej poeme napisanej ?perom vytrhnutym z kridla anjela ni?ite?a“, nazvaneho Nemesis .(La Vengeance ? Pomsta). Jej duch vyprovokoval obdivuhodnu odpove? Lamartina ^[175] .

Talleyrand zotrval v urade do roku 1834 ako vysledok zmluvy Quadruplealliance (1813) podpisanej 22. aprila ^[176] . Unaveny z ?a?kych vyjednavani s lordom Palmerstonom opustil urad potom, ako podpisal dodato?nu dohodu k zmluve z 18. augusta.

22. augusta 1813 pri?iel do Pari?a, kde sa rozpravalo o roz?ireni spojencov a jeho vyslani do Viedne. Zriekol sa prezidentury rady, ktora bola zverena Thiersovi (Talleyrand sa zu?astnil na formovani vlady), a stiahol sa do svojho zamku vo Valencay . Bol tam menovany starostom v rokoch 1826 ? 1831, potom vrchnym radnym v Indre do roku 1836 ^[177] .

V?dy radil ?udovitovi-Filipovi ?o sa tykalo prijatia neutrality a problemu ?panielskeho naslednictva proti Thiersovej mienke, ktory v tom procese stratil svoj post ^[178] .

Zarove? s tym jeho politicka aktivita klesala. Prijal ve?a politickych osobnosti, Alfreda de Musseta , aj George Sand (tato posledna mu po?akovala hanlivym ?lankom), Honore de Balzaca ^[179] a dopisal svoje memoare. V roku 1837 opustil Valencay a vratil sa do svojho sidla hotel de Saint-Florentin v Pari?i .

Posledna etapa [ upravi? | upravi? zdroj ]

V blizkosti smrti musel vyjednava? svoj navrat k viere, aby sa vyhol rodinnemu ?kandalu, ak by odmietol posledne pomazanie a aby sa vyhol problemu s pochovanim tak, ako sa to stalo Sieyesovi ^[180] . Po rozlu?kovom prejave v In?titute Francuzska 3. marca 1838 jeho blizki poverili abbeho Dupanlupa, aby sa postaral o podpisanie odvolania zrieknutia sa viery a aby s nim vyjednal jeho obsah ^[181] .

Talleyrand, ktory opa? raz hral o ?as, podpisal len v posledny de? svojej smrti to, ?o mu dovo?ovalo prija? pomazanie. V momente, ke? k?az musi v sulade s obradom pomaza? ruky umierajuceho so svatym olejom, vyhlasil: Nezabudnite, ?e som biskup (preto?e sa muselo v takom pripade pomaza? opak ruk a nie dlane) poznajuci postup navratu k cirkvi. ^[182] Udalos? kolujucu po celom Pari?i rozpraval Ernest Renan , ktory uverejnil text Klama? svet a Boha ^[183] .

Dozvediac sa, ?e Talleyrand je v agonii, kra? ?udovit-Filip rozhodol v rozpore s etiketou nav?tivi? ho. Sire , zamrm?al umierajuci, je to ve?ka ?es?, ?e kra? pri?iel do mojho domu ^[184] . Skonal 17. maja 1838 o 15.30 ^[185] alebo 15.50 hod. v zavislosti od zdrojov.

Oficialny a cirkevny pohreb bol odslu?eny 22. maja. Po egyptsky nabalzamovany bol pochovany do krypty pod kaplnkou La maison de charite , ktory zalo?il v roku 1820 vo Valencay, odkia? bol prevezeny do Pari?a 5. septembra ^[186] . Toto miesto sa stalo miestom odpo?inku jeho a jeho dedi?ov a? do roku 1952 .

Do roku 1930 dovo?ovalo okienko na hrobke vidie? mumifikovanu tvar ^[187] . Mramorova plat?a, ktora zakryva prednu ?as? sarkofagu z ?ierneho mramoru: Tu odpo?iva telo Charlesa-Mauricea de Talleyrand-Perigord, princa vojvodu de Talleyrand, vojvodu z Dina, narodeneho v Pari?i 2. februara 1754, skonaneho v tom istom meste 17. maja 1838 ^[188] .

Politicka doktrina [ upravi? | upravi? zdroj ]

Emmanuel de Waresquiel analyzoval filozofiu Talleyrandovej politiky u? od jeho aktivit generalneho zastupcu cirkvi ako osvietensku , konzervativne reformisticku (? nech sa v?etko zmeni aby sa ni? nezmenilo “) a racionalnu ( aby to bolo mo?ne nazva? duchom osvietenstva ) ^[189] .

Waresquiel mieni, ?e Talleyrand hodnoti postoj reformisticky a liberalny od roku 1789, roku suverenity a rovnosti ?udu, pre?ho ako chimericky ^[190] . Talleyrand kladie na prve miesto konsenzus, ustavu a zmierenie stran. Za prostriedky si volil prefikanos? a predvidavos?, na prve miesto kladol obojstranny zaujem porozumenia a v?eobecneho mieru ^{[pozn 1]} umo?neny europskou rovnovahou.

Liberalizmus [ upravi? | upravi? zdroj ]

Monarchovia su monarchami len v duchu aktov, ktore ich ustanovuju riadi? ob?iansku spolo?nos?. Tieto akty, ako je pravda, su neodvolate?ne pre ka?deho monarchu a jeho potomkov a zarove? vladnuci monarcha zostava v hraniciach svojej danej kompetencie; ale ak sa panujuci vladca sna?i kona? viac ako monarcha, straca v?etky prava na titul, ktory vlastnym u?inenim urobil l?ivym. Taka je moja doktrina, nikdy som ju nepotreboval zaprie? po?as roznych vlad, aby som mohol prija? funkcie, ktore som zastaval ^[192] .

Historici pod?iarkuju vytrvalos? Talleyrandovych liberalnych nazorov po?as celeho jeho ?ivota, ak ich bolo treba uplatni? realne hlavne po?as Cisarstva. Napoleon v?ak vyhlasil: Talleyrand je filozof, ale taky, ktoreho filozofia sa vie zastavi? pred navrhom ^[193] .

Svetske a politicke formovanie Talleyrandove prebehlo po?as Osvietenstva . Georges Lacour-Gayet nasledovany Franzom Bleiom a Jeanom Orieuxom rozpraval ako sa Talleyrand i?iel hada? s Voltairom ^[194] : preto?e revolucia vypukla, bol to mu? na vrchole idealov roka 1789 . V tomto dobovom kontexte vyhlasil Talleyrand jeden z najdole?itej?ich manifestov vyvolanych hnutim roku 1789, skuto?nu syntezu ambicii ?udi osvietenstva in?pirovanu britskym systemom. V tomto vyznamnom rozhovore pod?a Sainte-Beuva hlasoval za parlamentnu monarchiu zabezpe?ujucu rovnos? pred zakonom a majetkove prava. Navrhol odstrani? zastarane ekonomicke podmienky feudalizmu , napriklad colnice medzi regionmi a splni? body, ktore vyzna?il u? projekt reforiem Calonnovych tesne pred revoluciou. ?iadal e?te, nech je zabezpe?ena sloboda tla?e ^[195] .

Moderne financie [ upravi? | upravi? zdroj ]

Talleyrand a Isaac Panchaud vypracovali navrh eskontnych uverov ako su?as? planu Charlesa Alexandra de Calonna ^[196] . Talleyrand vniesol do? svoj prispevok vo viacerych ?astiach, chcel ozdravi? financie kra?ovstva, odstrani? bariery tvorene vnutro?tatnymi clami, zjednodu?i? tak administraciu, oslobodi? obchod racionalizaciou dani. Tento plan sa v?ak vtedy neaplikoval. Talleyrand, ktory nezabudol finan?ne profitova? zo svojej blizkosti k ministrovi financii, prevzal aj navrhy ekonomickeho a finan?neho Calonnovho planu v celej ?irke.

Europska rovnovaha [ upravi? | upravi? zdroj ]

"Sna?im sa nastoli? v?eobecny mier v protivahe k revolucii." (J'essaie d'etablir la paix du monde en equilibre sur une revolution.)-Talleyrand Lamartinovi ^[197]

Talleyrandov zaujem o diplomaticke temy za?al pod vplyvom Etienna Francoisa de Choiseul (stryka jeho priate?a Augusta de Choiseul), od ktoreho prebral sposob vedenia ?tatnych zale?itosti a to: vladnu? delegovanim uloh na zodpovednych pracovnikov, necha? si ?as na nadviazanie potrebnych vz?ahov ^[198] .

Od svojich prvych misii a? po misiu v Spojenom kra?ovstve po?as Revolucie , Talleyrand zaviedol svoju metodu vyjednavani, obozretnu a bez prenahlenia, plnu realizmu a porozumenia zarove? z poh?adu svojho partnera v jednani a situacie Francuzska . Jeho slavna veta ?Au point d'en faire“ ? Z h?adiska tohto konania ? z neho urobila princa diplomatov ^[199] .

Pre Metternicha bol Talleyrand politikom v najlep?om zmysle a ako taky bol mu?om existujucich systemov majucich za kone?ny cie? nastolenie europskej rovnovahy, kvoli ktorej bol zni?eny Vestfalsky mier z roku 1648 ^[200] .

Absolutna rovnos? sil medzi ?tatmi, mimochodom, ktora nemo?e nikdy existova?, nie je vobec potrebna pre politicku rovnovahu a mohla by by?, mo?by?, z ur?itych poh?adov, ?kodliva. Tato rovnovaha pozostava zo vz?ahu medzi silami odporu a silami agresie roznych politickych telies.[…] Taka situacia ponuka len rovnovahu umelu a pochybnu, ktora mo?e trva? len prave to?ko, kym sa nieko?ko mocnosti o?ivi duchom vyjednavania a spravodlivosti, ktora ho uchovava. ? In?trukcie pre vyslancov kra?a na kongrese editovane Talleyrandom ^[201] .

Medzi tymito systemami, pod?a Emmanuela de Warresquiela Talleyrand nedoveroval Rusku ^[202] a sku?al nastoli? mierovu rovnovahu medzi Rakuskom a Pruskom . Odtia?to pochadza my?lienka viackrat opakovana: vytvori? federacie viacerych malych knie?atstiev na ?ele s princami na ? vyp?znutom bruchu Europy “, ktore by slu?ili ako zatka medzi dvoma tabormi ^[203] a ktore by uzakonili prave tie mo?nosti pre ?sudy s vinom“ pre Talleyranda ^[204] .

?elal si, aby nastal koniec britskej hegemonie na moriach, tak vojenskej ako aj obchodnej ^[205] . Pre neho, od jeho za?iatkov v diplomacii, proti po?iadavke Direktoria , a Bonaparteho , europska rovnovaha prechadza spojenectvom medzi Francuzskom a Anglickom ^[206] a mier medzi nimi by mohol by? sustavny: Blizke spojenectvo medzi Anglickom a Francuzskom bolo na za?iatku a na konci mojej politickej kariery mojim najdrah?im prianim a presved?enim, a takisto, ?e svetovy mier zah??ajuci liberalne my?lienky a civiliza?ny pokrok mo?e spo?inu? len na tomto zaklade. ? Memoare Talleyranda ^[207]

H?adal tie? alianciu s Rakuskom proti spojenectvu s Pruskom ^{[208] [209]} . Opisuje sa usmevne ako rakuska ?mala tro?ka“, nikdy nie ruska a v?dy francuzska, osved?ujuca, ?e spojenci zachovavaju vzajomne oh?ady, starostlivos? a vyhody.

Bol v opozicii proti ?diplomacii me?a“ ^[210] , tejto politiky vyvozu revolucie dobyjanim, pod?a neho ?isteho vytvarania nenavisti Francuzskom. Pod?a prizna?neho sposobu, Direktorium posielalo byvalych kon?titucionalistov ako vyslancov a Bonaparte generalov, napriek kritikam ministra. V tomto uprednost?oval my?lienku stabilnych re?imov, ktorych vyrovnavajuce sa sily zaru?uju mier: ?Skuto?na rovnovaha dr?ana vojnou je temer nemo?na ^[211] .“ Teoretizoval tie? o non-intervencii: ?Skuto?na suverenita je by? panom doma a nema? nikdy smie?nu cti?iados? by? panom u inych ^[212] .“

Je to ?tat, ktory musi by? spojeny s verejnymi pravami, ktore rozvija zmluvami a stavom hospodarskych sil ^[213] .

Uplatnenie tychto principov bolo za Napoleona ?a?ke ^[214] a Talleyrand mu pomahal, ako dobry dvoran, iduc mu v ustrety po?as viacerych rokov, prehovaral ho lichotkami. Po Slavkove citil, ?e Napoleon uprednost?uje nadradenos? pred spojenectvom, v nevoli nad pokusmi o zmier zo?i-vo?i Anglicku. Talleyrand podal demisiu ^[215] , preto?e Napoleon aplikoval opak jeho my?lienok: sposobi? nerovnovahu medzi Rakuskom a Pruskom, pokorenie poslednych, zbli?enie s Ruskom, utok proti Anglicku, v?etko silou me?a ^[67] .

Hoci vytrval poved?a Napoleona, len Re?tauracia mohla uskuto?ni? tieto jeho principy, prvykrat po?as pari?skych a viedenskych rokovani. Europska rovnovaha bola v nich hlavnym principom ^[216] . Spojenectvo s Anglickom, tato aliancia dvoch liberalnych monarchii, zalo?ena jednou i druhou pod?a rozhodnutia narodov, ktora otvarala cestu srde?neho spojenectva, bola spe?atena po?as jeho misie vyslanca v Anglicku. Princip non-intervencie bol ulo?eny ostatnym mocnostiam a bol prejaveny pri prile?itosti Belgickej revolucie ^[12] . V hodine jeho odchodu, podpis zmluvy Quadruplealliance (1813) (?tvordohoda z roku 1813), ktory bol ukon?enim tohto procesu, Talleyrand bilancoval svoje poslanie: V tychto ?tyroch rokoch, udr?iavany v?eobecny mier ma osved?enie zjednodu?i? v?etky na?e vz?ahy: na?u politiku izolacie, ktora bola a bila sa s politikou inych narodov. Bol prijaty, oceneny, ucteny stato?nymi ?u?mi a dobrym duchom v?etkych krajin. ? Talleyrandov list ministrovi zahrani?nych veci Spojeneho kra?ovstva ^[217]

Dielo [ upravi? | upravi? zdroj ]

• Rapport sur l'instruction publique, fait au nom du Comite de constitution a l'Assemblee Nationale, les 10, 11 et 19 Septembre 1791 , Paris, Imprimeries de Baudouin, 1791 ? Oznamenie verejnej vyhla?ky urobene v mene Rady ustavy v Narodnom zhroma?deni, 10.,11. a 19. septembra 1791.
• Essai sur les avantages a retirer des colonies nouvelles  ? Esej o vyhodach stiahnutia sa z novych kolonii
• Memoire sur les relations commerciales des Etats-Unis avec l’Angleterre  ? Memoare o obchodnych vz?ahoch Spojenych ?tatov a Spojeneho kra?ovstva
• Memoires ou opinion sur les affaires de mon temps , ( ISBN 2743301708 ), (Imprimerie nationale francaise) ? Memoare alebo nazory na zale?itosti z mojho ?ivota
  • Diel 1 (1754 ? 1807) La Revolution ( ISBN 2849091103 )
  • Diel 2 (1807 ? 1814) L'Empire ( ISBN 2849091111 )
  • Diel 3 (1814 ? 1815) Le congres de Vienne ( ISBN 2849091243 )
  • Diel 4 (1815) La Restauration ( ISBN 2849091472 )
• Memoires et correspondances du prince de Talleyrand , Editions Robert Laffont, collection Bouquins ( ISBN 2221105087 )

Predpokladani potomkovia [ upravi? | upravi? zdroj ]

• Charles Joseph, grof de Flahaut
• Eugene Delacroix  ? maliar
• Mysteriozna Charlotte ? dcera Noelle-Catherine Verlee a Talleyranda pred soba?om
• Pauline ? oficialne dcera Dorothee Courlandskej a jej man?ela vojvodu de Dino (Talleyrandovho brata)

Erby a znaky [ upravi? | upravi? zdroj ]

• 
  Erb vojvodu a paira Charles-Mauricea de Talleyrand-Perigord po?as Re?tauracie
• 
  Talleyrandov erb po?as I. cisarstva
• 
  Erb rodu Talleyrand-Perigord na mauzoleu v cintorine v Auteuil
• 
  Erb rodu Perigord
• 
  Erb Julovej monarchie

Poznamky [ upravi? | upravi? zdroj ]

1. ↑ Talleyrand ajoute apres cette digression: ?je m'arrete ici, etonne de n'avoir su resister a l'attrait des apercus generaux“( slov. tu sa zastavujem, udiveny, ?e sa nevie odola? ?aru obvyklych nazorov ) ^[191]

Referencie [ upravi? | upravi? zdroj ]

• Antonetti, Guy (2002) (fr), Louis-Philippe , Paris: le Grand livre du mois, ISBN 2-7028-7276-X  
• ASMP , ed. (2003), ?Talleyrand-Perigord, Charles-Maurice“ (fr), Membres titulaires , Academie des sciences morales et politiques , http://asmp.fr/fiches_academiciens/decede/TALLEYRAND.htm  
• Balzac, Honore de (1839) (fr), Le Pere Goriot , Paris: Charpentier  
• Barras, Paul (1896), Duruy, George, ed. (fr), Memoires de Barras, membre du Directoire , 3, Paris: Hachette  
• Blei, Franz (1936) (fr), Talleyrand: Homme d'Etat , Paris: Payot  
• Fouche, Joseph (1967) (fr), Memoires complets et authentiques de Joseph Fouche, Duc d'Otrante, Ministre de la Police generale , Paris: Jean de Bonnot  
• Girac-Marinier, Carine; Bat, Carole, edi., ?Charles Maurice de Talleyrand-Perigord“ (fr), Larousse.fr: Encyclopedie , Editions Larousse  
• Goncourt , Edmond de (1876) (fr), Catalogue raisonne de l'oeuvre peint, dessine et grave de P.-P. Prud'hon , Paris: Rapilly , http://gallica.bnf.fr/ark:/12148/bpt6k1148895  
• Chateaubriand, Francois-Rene de (1997) (fr), Memoires d'Outre-tombe , Paris: Acamedia , http://gallica.bnf.fr/ark:/12148/bpt6k1013503  
• Lacour-Gayet, Georges; Furet, Francois (1990) (fr), Talleyrand , Paris: Payot, ISBN 2-228-88296-8  
• Lamartine, Alphonse de (1840) (fr), Vues, discours et articles sur la question d'Orient , Paris: Charles Gosselin , http://books.google.sk/books?id=Fo5FAQAAIAAJ  
• Orieux, Jean (1970) (fr), Talleyrand: Le sphinx incompris , Paris: Flammarion  
• Raoul, R. P. (1960) (fr), Guide historique de Valencais , Imp. Laboureur et cie  
• Renan, Ernest (1897) (fr), Souvenirs d'enfance et de jeunesse , Paris: Calmann Levy , http://gallica.bnf.fr/ark:/12148/bpt6k107921z  
• Royot, Daniel (2007) (en), Divided loyalties in a doomed empire: The French in the West from New France to the Lewis and Clark Expedition , University of Delaware Press, ISBN 978-0-87413-968-6  
• Sainte-Beuve, Charles Augustin (1863 ? 1870) (fr), Nouveaux Lundis , 12, Paris: Michel Levy freres , http://gallica.bnf.fr/ark:/12148/bpt6k6148379f  
• Sainte-Beuve, Charles Augustin (2006), ?Talleyrand vu par Sainte-Beuve“ (fr), Encyclopedie de L'Agora , Jacques Dufresne & Helene Laberge  
• Soboul, Albert (1964) (cs), Velka francouzska revoluce , Praha: NPL  
• Talleyrand-Perigord, Charles Maurice de (2007), Waresquiel, Emmanuel de, ed. (fr), Memoires du prince de Talleyrand: suivis de 135 lettres inedites du prince de Talleyrand a la duchesse de Bauffremont, 1808?1838 , Paris: R. Laffont, ISBN 978-2-221-10508-5  
• Villemarest, Charles Maxime Catherinet de (1835) (fr), Monsieur de Talleyrand , 4, Paris: Lecointe et Pougin  
• Waresquiel, Emmanuel de (2003) (fr), Talleyrand: le prince immobile , Paris: Fayard, ISBN 2-213-61326-5  

Pozri aj [ upravi? | upravi? zdroj ]

Etienne Marcel Jean-Baptiste Colbert Madame de Stael Dorothee Courlandska Alphonse de Lamartine Prevrat 18. brumaira Quadruplealliance (1813) Francois-Rene de Chateaubriand Charles Alexandre de Calonne

Paul Barras Institut de France Belgicka revolucia Svata Ampula Kvazivojna Pair (Francuzsko) Eugene Delacroix William Pitt mlad?i Julova revolucia Noelle-Catherine Verlee

Ine projekty [ upravi? | upravi? zdroj ]

• Commons ponuka multimedialne subory na temu Charles-Maurice de Talleyrand-Perigord

Zdroje [ upravi? | upravi? zdroj ]

• Tento ?lanok je ?iasto?ny alebo uplny preklad ?lankov Charles-Maurice de Talleyrand-Perigord na francuzskej Wikipedii a Charles-Maurice de Talleyrand-Perigord na anglickej Wikipedii.
• Wikisource Talleyrand

Externe odkazy [ upravi? | upravi? zdroj ]

• Kore?pondencia Talleyranda s ?udovitom XVIII. po?as Viedenskeho kongresu Archivovane 2011-08-13 na Wayback Machine (po anglicky)
• Stranka fanu?ikov Talleyranda Archivovane 2011-10-04 na Wayback Machine (po francuzsky)
• Encycl.Britannica ? Talleyrand a suvisiace ?lanky
• Wikicitaty (po anglicky) (po francuzsky)
• Katolicka encyklopedia ? ?ivotopis Talleyranda (po anglicky)
• Charakteristika Talleyranda v podani Sainte-Beuvea (po francuzsky)