U? od polovice osemdesiatych rokov o?akaval svet vypustenie noveho sovietskeho laboratoria. Stanica Saljut 7 (?tart 19. aprila 1982, planovana ?ivotnos? ?tyri a? pa? rokov) toti? za?ala pomaly dosluhova?.
Aj ke? bolo vypustenie Miru o?akavane, ve?a sa o ?om nevedelo. Sna? len to?ko, ?e pojde o ?al?i kvalitativny skok dopredu. Objavili sa aj uvahy o tom, ?e nova stanica (ozna?ovana ako Saljut 8) sa spoji s predchadzajucim Saljutom 7, a to ?elnymi uzlami, medzi ktorymi bude in?talovany modul, na ktory sa postupne pripoja ?al?ie vedecke laboratoria a zasobovacie lode. Odva?nej?ie prognozy hovorili o stredovom module, ku ktoremu sa pripoja tri laboratoria typu Saljut a budu vzajomne zviera? uhol 120 stup?ov.
Stanica nakoniec vyzerala uplne inak. Zakladny blok Miru s hmotnos?ou 20,4 tony bol v?ak odvodeny prave z kon?trukcie stanic typovej rady Saljut. Tie sa skladali z troch na sebe nasadenych valcoch, zatia? ?o Mir nesie iba dva najva??ie a namiesto tretieho ma ?pecialny modul v tvare gule, na ktorom je pa? spojovacich uzlov (jeden vo vodorovnej osi stanice, ?al?ie ?tyri su na os stanice kolme, pri?om vzajomne zvieraju uhol 90 stup?ov). V?etky prielezy su na stanici rovnake a ka?dy ma priemer 80 cm. V priestoroch stanice sa nachadza aj viac telocvi?nych zariadeni ako boli na Saljutoch - je tam trena?er v podobe be?iaceho pasu a tie? veloergometer. Ulohou modulu Mir bolo sta? sa zakladnym blokom ve?keho orbitalneho komplexu, ?omu taktie? zodpoveda jeho vybava. Ma sa stara? o zaistenie ?ivotnych podmienok, riadenie letu a poskytnu? posadkam odpovedajuci ?ivotny priestor. Z tohto dovodu zaujmu predov?etkym dve male, zato v?ak sukromne izbi?ky. Su zvukotesne, vybavene spacim vakom, zrkadlom a priezorom. Inak samozrejme nesie Mir toaletu, sprchovaci kut a kuchynku. Pohonny system modulu tvoria dva hlavne motory s ?ahom 2,9 kN a 32 men?ich s ?ahom po 137,3 N.
Vzh?adom k tomu, ?e vysledna hmotnos? Miru sa mala pohybova? okolo 120 a? 140 ton a k dispozicii bola iba raketa Proton s nosnos?ou 23 500 kg (100 tonova Energija bola v dobe zahajenia vypu??ania e?te nezalietana), bolo zrejme, ?e sa v?etko nepodari vypusti? hne? pri prvom ?tarte. A tak bola zvolena modulova koncepcia s jednym hlavnym blokom, ku ktoremu sa da pomocou spojovacich uzlov pripoji? minimalne rovnaky po?et ?al?ich laboratorii. Toto rie?enie ma jednu obrovsku vyhodu - konfiguraciu zakladne je mo?ne pod?a potreby meni?, ?i dopl?ova? o ?al?ie ?asti.
Ako u? bolo uvedene vy??ie, zakladny blok sa do?kal vypustenia na obe?nu drahu 20. februara 1986. Povodne plany sovietskych in?inierov hovorili o tom, ?e by v?etky vedecke moduly zamierili do kozmu v najbli??ich dvoch rokoch. Nakoniec, ale predov?etkym vinou technickych a rozpo?tovych problemov do?lo k tomu, ?e posledny z modulov vzlietol a? 10 rokov po ?tarte zakladneho bloku Mir. O tom ?e Mir bol bez vedeckych modulov s biedou polovi?ny sved?i i skuto?nos?, ?e ho dvakrat kozmonauti opustili pre nedostatok vedeckej prace (Jul 1986 a? februar 1987, april a? september 1989). A dokonca prva posadka stanice Leonid Kizim a Vladimir Solovjov na stanici ani dlho nepobudla - takmer polovicu zo svojho 125 denneho letu stravila na stanici Saljut 7, kam preletela dokon?i? niektore vedecke experimenty. A potom si zo sebou spa? na Mir musela transportnou lo?ou Sojuz T-15 previes? 400 kg pristrojov, zariadenia a vzoriek.
Ako prve z dodato?nych modulov Miru bolo vypustene astrofyzikalne laboratorium Kvant (30. marca 1987). Jedna sa o 17 tonovy modul slu?iaci astronomickym vyskumom, predov?etkym sledovanim aktivnych galaxii, kvazarov a neutronoveho ?iarenia. V?aka citlivemu detektoru mo?e tie? mera? rontgenove ?iarenie vysielane kozmickymi telesami. Jeho priletu k Miru vobec nechybala dramatickos?. Pri prvom pokuse o automaticke spojenie stanice a modulu 5. aprila 1987 sa obe telesa minuli o desa? metrov, tak?e nechybalo mnoho a do?lo by ku kolizii. Kozmonauti Roma?enko a Lavjejkin sedeli v skafandroch v lodi Sojuz - prave pre pripad havarie pri stretavacom manevri. Pozemne stredisko potom ?al?ie pokusy a? do odvolania zru?ilo. 9. aprila si opa? obidvaja kozmonauti obliekli skafandre a usadili sa do Sojuzu, aby sa stretnutie mohlo opakova?. Tento krat vy?lo lep?ie, ale k dokonalosti mu predsa len nie?o chybalo. To nie?o predstavovalo par centimetrov, ktore chybali k hermetickemu spojeniu oboch laboratorii. Hruby kontakt sa sice uskuto?nil, ale to bolo v?etko. 11. aprila preto kozmonauti neplanovane vystupili do kozmickeho priestoru, aby celu situacii ohliadli priamo na mieste. Vystup prena?ala ?ivo sovietska televizia. Medzi modulom a Mirom na?li biely vak s odpadkami o rozmeroch asi 40 na 40 cm, ktori pravdepodobne nejako vypadol z nakladnej dru?ice Progress-28. Ka?dy Progress toti? kozmonauti pred oddelenim od Miru nalo?ia odpadkami a nepotrebnym materialom, preto?e lo? zanika v hustych vrstvach atmosfery a slu?i ako “smetiarske auto”. Po odstraneni vaku sa Kvant spo?ahlivo a predov?etkym trvalo spojil s Mirom. Dvojica Romanenko - Lavjejkin sledovala ako prvy ?udsky pozorovatelia spojenia dvoch kabin z otvoreneho priestoru. Kvant na orbitalnu stanicu dopravil ?pecialny ?aha?, ktory sa od neho v zapati oddelil.
Ako ?al?i modul sa k Miru pripojil Kvant-2, ktory od?tartoval 26. novembra 1989. Tento modul je niekedy ozna?ovany ako “D” (dovybavovaci). Vlastne len roz?iruje mo?nosti zakladneho bloku Mir: Nesie komoru na vystup do otvoreneho priestoru, system regeneracie pitnej vody a vzduchu, sprchovaci kut (ten bol v polovici 90.rokov demontovany a nahradeny stabiliza?nymi gyroskopmi) a ?al?ie vybavenie. Ma taktie? manevrovaciu jednotku Ikaros, ?o je kozmicke teleso, ktore malo u?ah?i? kozmonautom pracu v beztia?ovom stave. Na Kvante-2 je mo?ne robi? pozorovanie zemskeho povrchu a zakladne biologicke vyskumy.
Ako treti sa vydal k Miru modul Kristall , ?tartoval 31.maja 1990. Je to jednak prototyp “kozmickej tovarne”, na jeho palube je mo?ne prevadzkova? technologicke pokusy a malu priemyselnu vyrobu(mimo ineho nesie 5 taviacich piecok), jednak ?pecialny spojovaci modul pre lode o hmotnosti cez 100 ton. V danom pripade sa uva?ovalo o sovietskych raketoplanoch Buran. Teraz slu?i k pripojovaniu americkych raketoplanov.
Po nieko?ko ro?nej prestavke sa komplex rozrastol v maji 1995, ke? osved?ena raketa Proton dopravila na obe?nu drahu modul Spektrum . Ten dostal do vienka pozorovanie Zeme, zvla?? jej prirodnych zdrojov a atmosfery. Je vybaveny taktie? ?tvoricou slne?nych baterii. Zdr?anie vo vystavbe Spektra umo?nilo in?talova? na jeho palube i subor americkych pristrojov. Rusi pou?eni problemami z minulych stretnuti upravili modul tak, aby modul v pripade problemov bol schopny samostatne lieta? po dobu a? 90 dni. To ale nebolo potrebne, preto?e sa vydarilo u? prve spojenie.
Posledna su?as? orbitalneho komplexu sa vydala do vesmiru 23. aprila 1996. Bolo to laboratorium Priroda , ktore v?ak hne? po ?tarte za?alo ma? problemy s dodavkou elektrickej energie. Vedci vyslovili obavu, ?e by mohlo is? o vadne baterie, z ktorych by potom mohol unika? oxid siri?ity. Po pripojeni k Miru (hne? na prvy pokus) preto museli kozmonauti (rusky piloti Jurij Onufrijenko a Jurij Usa?ov spolu s ameri?ankou Shannon Lucidovou) dlho skuma? atmosferu vnutri modulu, ne? otvorili jeho prielez. I po tejto operacii mali po ruke dychacie masky. Primarnou ulohou tohto modulu je pozorovanie Zeme: monitorovanie ekologickej situacie v roz?ahlych priemyselnych oblastiach, meranie koncentracie najroznej?ich primesi v atmosfere, sledovanie globalnej tepelnej vymeny a tzv. sklenikoveho efektu, pozorovanie cirkulacie mrakov, vodnych zasob, meranie erozie, seizmickej aktivity, radioaktivity at?.
Okrem tychto ve?kych laboratornych modulov (povodne sa uva?ovalo aj o Lekarsko-biologickom laboratoriu Medilab, ale ten bol zru?eny koncom 80.rokov) bolnedelite?nou su?as?ou Miru taktie? modul DM(Docking Modul) na laboratoriu Kristall, slu?iaci k spojeniu s americkym raketoplanom.
Schema stanice MIR.
14. marca 1995 bola ?tartom kabiny Sojuz TM-21 zahajena nova etapa spoluprace medzi nebom a hviezdami. Do lodi toti? zasadli rusky piloti Vlidimir De?urov a Gennadij Strekalov spolu s americkym fyzikom Normanom Thagardom, ktory sa stal prvym americkym kozmonautom. (Kozmonauti su ?udia, ktori do vesmiru ?tartuju na palube ruskej resp. sovietskej rakete. Ten kto leti americkou lo?ou je astronaut).?tart spolo?nej historickej expedicie bol dramaticky, lebo k nemu do?lo v silnom vetre. Jeho smer raketu tesne po vzlete mierne “posunul” stranou a naviac vyklonil jej plamene. Tie potom boli odvadzane deflektormi a za?ali bi?ova? ?tartovaciu rampu. Sposobili men?i po?iar, ke? zapalili elektroin?talaciu a kabela?.. I ke? Thagard ?tartoval ruskou lo?ou Sojuz, vracal sa americkym raketoplanom Atlantis po 115 dennom lete (novy rekord ob?ana USA). Ten k Miru zamieril 27. juna 1995 s piatimi americkymi (medzi nimi boli aj dve ?eny) a dvoma ruskymi kozmonautmi na palube. Raketoplan toti? nepri?iel len pre Thagarda, ale striedal i rusku ?as? posadky. I ke? zastupcovia USA i Ruska o tomto spolo?nom lete ne?etrili superlativmi, takmer na jeho konci do?lo ku katastrofe. Pri odpojovani raketoplanu Atlantis sa od zakladne oddelila i lo? Sojuz TM-21 s dvojicou kozmonautov, ktora mala raketoplan i Mir fotografova?. V tej chvili teda stanica zostala bez posadky, ?o sa takmer vypomstilo, ke? zlyhal jej hlavny po?ita?. Mir prestal komunikova? s okolim. Naviac vypovedal slu?bu i jeho stabiliza?ny a orienta?ny system. Solovjov a Budarin nakoniec dokazali so Sojuzom prista? u ml?iacej stanice a zavadu hne? odstranili. Av?ak nechybalo ve?a a kvoli nieko?kym fotografiam mohla by? nenavratne stratena cela stanica Mir… Misia Atlantisu v polovici roku 1995 bola prva, av?ak nie posledna vyprava americkeho raketoplanu k ruskej stanici.
Problemy s orbitalnou stanicou Mir nie su ?iadnou novinkou. Predtym sa o nich to?ko nehovorilo, boli iba vydavane stru?ne ni? nehovoriace tla?ove spravy, ?e v?etky systemy pracuju normalne a kozmonauti sa citia dobre. Od po?iatku zahajenia ?innosti Miru sa na ?om vyskytlo 1439 zavad, pri?om 60 z nich bolo klasifikovanych ako neodstranite?ne. Nie je sa ?omu divi? - ve? stanica pracuje u? 13 rok v nehostinnych podmienka vesmirneho prostredia. O tom, ?e technicke problemy nie su na Mire ni?im novym sved?i i kozmonaut Lavjejkin, ktory po svojom pristati (v roku 1987!) ne?etril kritikou na kon?trukterov. Prehlasil o nich, ?e by vobec nebolo zle, keby venovali va??iu pozornos? spo?ahlivosti systemov stanice. Technicke problemy za?ali gradova? v roku 1996. Najprv v zavere februara vypukol na stanici po?iar, ke? vzplanulo zariadenie slu?iace k regeneracii vzduchu. Kozmonauti Korzun a Kaleri po?iar ihne? zaregistrovali, pou?ili dychacie pristroje a behom 90 sekund po?iar uhasili. To?ko oficialna verzia incidentu. Pod?a svedectva americkeho vyskumnika Linengera v?ak po?iar nebolo vobec mo?ne uhasi?, kozmonauti iba ochladzovali okolie, aby sa ohe? neroz?iril. Ohe? (plamene ??ahali do vy?ky 1 a pol metra) dokonca blokoval pristup do lodi Sojuz, s ktorou mali kozmonauti v pripade nudze prista?! O nieko?ko dni zlyhala na Mire aparatura na filtraciu vzduchu. A aby toho nebolo malo, do ve?nych lovisk odi?iel i system orientacie slne?nych panelov komplexu. Stanici tak za?al hrozi? nedostatok ?ivotodarnej energie. Kozmonauti sice pre?li na manualne ovladanie slne?nych panelov, ale to je jednak ?asovo naro?ne a jednak spotrebuje sa mnoho pohonnych hmot (predov?etkym z navratovej lode Sojuz) Riadite?stvo NASA bolo rozhor?ene predov?etkym po februarovom po?iari, o ktorom informovala ruska strana a? po nieko?kych hodinach - aj ke? bol na palube americky astronaut.
Preto?e sa let stanice Mir stretava s najroznej?imi problemami, trochu paradoxne dostal cely program najva??iu ranu od zasobovacej lode Progress M-34.Ta toti? do stanice narazila… Teda, presnej?ie povedane, nie do stanice, ale do jedneho z jej vedeckych modulov Spektrum. Pod?a prvych sprav Progress ?patne naviedli kozmonauti Vasilij Cibilvej a Alexander Lazutkin pracujuci na stanici. Pravda je ale trochu ina: ruska kozmicka agentura RKA sa rozhodla u?etri? na hmotnosti dru?ice Progress i na jej vyrobnych nakladoch. Preto do nej namiesto be?neho naviga?neho pristroja Kurs vyrabaneho na Ukrajine in?talovala novy - ?ah?i, lacnej?i, jednoduch?i a ruskej vyroby. A prave Progress M-34 mal preveri? mo?nosti stretavania s pomocou tohto systemu - av?ak a? na zaver svojej misie, v ktorej ramci mal by? cez dva mesiace spojeni s Mirom. Po sku?kach bol pripraveny taktie? oblet Miru za pomoci noveho pristroja. Pristroj v?ak zlyhal (podobne ako pri predchadzajucom teste na Progresse M-33) a dru?ica sa stala neovladate?nou. Potom u? len bezmocni kozmonauti sledovali, ako narazila do slne?nych panelov modulu Spektrum (zanechala v nich otvor o priemere 40 cm) a nasledne i do modulu samotneho, ktory po?kodila. Ihne? z neho za?al unika? ?ivotodarny vzduch. Preto kozmonauti ihne? odpojili cely modul od ostatnych ?asti stanice a hermeticky ho uzavreli. Problem bol v?ak v tom, ?e k uzavretiu prielezu museli prestriha? spojovacie kable a medzi nimi i kable s elektrickou energiou. V?aka tomu stanica pri?la o viac ne? 40 percent energie - celkove disponuje desiatimi solarnymi panelmi, z ?oho ?tyri boli na module Spektrum. Naviac panely na module Spektrum boli najnov?ie a najvykonnej?ie. Strata je ve?mi cite?na najma preto, ?e na tomto module bola umiestnenych va??ina americkych vedeckych experimentov uskuto??ovanych na Mire. Tie boli nenavratne zni?ene. Rovnako skon?ila i izba astronauta Foaleho a v?etky jeho osobne veci. Problemy s navadzanim dru?ic Progress nie su ?iadnou novinkou: u? v marci 1991 posadka Miru prijala nakladnu lo? Progress M-7, ktorej priletu nechybala dramatickos?. Pri prvom pokuse o spojenie preletela dru?ica okolo stanice ako by sa nechumelilo. Odchylka ?inila 500 metrov. Druhy pokus bol sice presne stonasobne lep?i, ale o to nebezpe?nej?i. Dru?ica plne nalo?ena palivom prelietla len nieko?ko centimetrov nad pla??om stanice. Pozemne stredisko sa potom rozhodlo pripoji? Progress M-7 na prednu ?as? stanice, ?o sa nakoniec podarilo. Ruski ?pecialisti vypracovali plan aspo? na ?iasto?nu obnovu modulu Spektrum, ktory pod?a v?etkeho nepri?iel o v?etok vzduch, ale tlak v ?om je nebezpe?ne nizky. Na zasobovacej lodi Progress M-35 (?tart 5. jula pripojeny ku stanici o dva dni neskor) dodali na Mir nieko?ko ?pecialnych su?iastok, ktore umo?nili prepoji? kable zo slne?nych baterii Spektra s elektroin?talaciou Miru. Ruski kozmonauti Anatolij Solovjov a Pavel Vinogradov si koncom augusta obliekli skafandre, vypustili z ?asti Miru vzduch spojovacie su?iastky medzi Mirom a Spektrom nain?talovali. Michael Foale zatia? ?akal v transportnej lodi Sojuz TM-256 keby sa operacia nepodarila a posadka sa mo?e v nej kedyko?vek vrati? na rodnu planetu. Za tymito strohymi riadkami sa v?ak skryva obrovsky kus prace a usilia. Ve? k oprave do?lo a? desa? ty?d?ov po kolizii. A cena obnovenia ?innosti Miru bola vy?islena na 22 milionov dolarov, ?o predstavuje cez 5 percent ruskeho kozmickeho rozpo?tu. Oprava modulu Spektrum bola ako tak uspe?na a Mir ?alej obiehal okolo Zeme.
Predstavitelia ruskeho vesmirneho projektu by najrad?ej udr?ali stanicu dovtedy, pokym to bude mo?ne, aj ke? u? sice Mir prekro?il svoju ?ivotnos? o 8 rokov.Ak sa nachvi?u povznesieme nad rizika, ktore vyplyvaju z technickeho stavu a opotrebovanosti stanice, hlavnym nepriate?om tychto uvah su peniaze.Rok prevadzky orbitalnej stanice stoji pribli?ne 250 milionov dolarov. Krajina, ktora pred rokom za?ila ekonomicku katastrofu si jednoduchu nemo?e dovoli? plati? drahu orbitalnu stanicu.Hoci jej to mo?no ziskava presti? a mo?no osvie?uje spomienky na niekdaj?iu ve?mocensku ulohu a uspechy v kozmickom vyskume. Rozhodnutie je zatia? jasne - Mir onedlho svoju cestu onedlho skon?i.Otazkou bolo u? len kedy a ako.Ma by? navedeny na zanikovu obe?nu drahu. Ta by sa pod?a vypo?tov skon?ila vo vodach Ticheho oceana. Termin ukon?enia prevadzky stanice naposledy stanovili na marec roku 2000. E?te v?ak uvidime ?i sa tak skuto?ne stane.
Napokon e?te dve fotky dosluhujucej stanice Mir: 1 , 2